Hudba dneška v SNG 19 – Babylonská veža

O podujatí

Rodený Argentínčan rusko-židovského pôvodu Mauricio Kagel sa ako 26-ročný držiteľ prestížneho umeleckého štipendia DAAD usadil v Nemecku, kde napokon ostal žiť a pôsobiť až do svojej smrti. Ako domestikovaný nemecký skladateľ patrí dnes teda Kagel ku kľúčovým postavám európskej povojnovej avantgardy a je považovaný najmä za priekopníka moderného hudobného, resp. inštrumentálneho divadla a hudobnej tvorby s multimediálnymi presahmi.   Cyklus piesní Der Turm zu Babel je majstrovským stvárnením úryvku textu zo Starého zákona (I riekol Pán: „Poďme, zostúpme a pomäťme tam ich reč, aby nikto nerozumel reči druhého“.) v osemnástich jazykových mutáciách. Neustále narážky na kultúrne a spoločenské maniere jednotlivých národov predstavujú typické „kagelovské“ balansovanie na hrane naivity a rafinovanosti, gýča a sofistikovanej hudby. A aj keď tento cyklus nie je koncipovaný vyslovene ako hudobné divadlo, v širšom slova zmysle sa z inštrukcií k jeho stvárneniu dajú prvky „divadelnosti“ (prinajmenšom v samotnom spôsobe stvárnenia textovej predlohy, či v možnosti pracovať pri uvedení aktívne s priestorom) určite vystopovať.   Speváčka, skladateľka, choreografka a performerka rusko-židovského pôvodu Meredit Monk patrí zas ku kľúčových postavám povojnovej americkej avantgardy, nadväzujúcej na jednej strane na výdobytky cageovskej koncepcie umeleckej tvorby, na strane druhej tvorivo rozvíjajúcej odkaz priekopníkov amerického hudobného minimalizmu a špecifických prvkov partchovskej koncepcie hudobno-inštrumentálneho divadla ako rituálu. Práca s ľudským hlasom, slovom, pohybom a priestorom patria ku kľúčovým prvkom jej tvorby.   V úvode k tlačenému vydaniu vokálneho cyklu Three Heavens and Hells (Tri raje a tri peklá) odhaľuje Monk postupný prerod svojho hudobného myslenia smerom k ponímaniu vokálnej hudby ako hudby inštrumentálnej. Je presvedčená, že hlas ako taký je jazykom, ktorý má často schopnosť povedať oveľa viac, ako obsah a význam samotných slov. Three Heavens and Hells vychádza z textových predlôh vytvorených deťmi a predstavuje voči sofistikovanej Kagelovej „jazykovej mäteži“ istý kontrast. Monk požaduje interpretovať jednotlivé časti cyklu „čistým, jasným a konkrétnym tónom“ bez klasického vokálneho vibráta, čím dáva vyniknúť čistote a úprimnosti detskej poézie, na druhej strane tu však hojne využíva aj tzv. rozšírené vokálne techniky (ktorými stvárňuje onomatopoické zvuky odvodené z textových predlôh), čím posúva hranice vokálnej interpretácie do úplne nových dimenzií.  

Daniel Matej