Ensemble Ricercata v Slovenskom rozhlase

Protikladnosť estetických názorov je v histórii hudby príznačná pre každú epochu. Medzi najznámejšie príklady patrí napr. v 17. storočí Monteverdiho prima a seconda pratica, alebo o 200 rokov neskôr Brahmsove absolútne formy verzus Mahlerova programovosť. Aj skladatelia 20. storočia postupne, prostredníctvom svojich výrokov o hudbe, o jej komponovaní či interpretácii stvorili dva najdominantnejšie myšlienkové prúdy, ktoré sú prítomné približne od polovice minulého storočia. Čelnými predstaviteľmi prvého, tzv. experimentálneho, boli Cage, Wolff, Cardew, Shrapnel a ďalší. Druhú skupinu, ktorá je pre nás v kontexte dnešného koncertu aktuálnejšia, tvorili skladatelia ako Boulez, Kagel, Xenakis, Berio, Stockhausen, považovaní za avantgardných skladateľov. Ich filozofiu komponovania nazval britský skladateľ a muzikológ Michael Nyman „systémom priorít“, vytvárajúcim vzťahy medzi jednotlivými súčasťami skladieb. Pre ich hudbu je najzásadnejším prvkom kontrast, resp. protipólne dvojice. Rýchlo, pomaly, melódia verzus sprievod, sólo a tutti, vysoká a nízka poloha či stúpanie, klesanie a pod. Práve preto je na mieste o týchto skladateľoch uvažovať ako o pokračovateľoch európskej hudobnej tradície, pre ktorú bol kontrast základným stavebným kameňom od čias jej vzniku.  

Prvá skladba večera je výborným príkladom využitia kontrastu. Mauricio Kagel, nemecko-argentínsky filozof študoval hudbu, dejiny literatúry a filozofiu vo svojom rodnom meste Buenos Aires. Už z čias jeho pôsobenia v argentínskej metropole sú známe jeho pokusy s gramofónovými platňami. Experimentovanie napokon pretavil aj na koncertné pódium. V tom istom roku ako sa presťahoval do nemeckého Kolína nad Rýnom, napísal vôbec ako prvý skladateľ skladbu s využitím gramofónu počas jej celého trvania (Transición II, 1957). Aj napriek týmto inovatívnym postupom je hudobnej obci známy predovšetkým ako autor scénických diel, v ktorých sa snažil prepojiť hudbu s absurdnou drámou. Vo svojej tvorivej umeleckej činnosti však neobišiel ani tradičnú, čisto inštrumentálnu orchestrálnu aj komornú hudbu. Takýmto príkladom „čistej“ kompozície je aj etuda An Tasten pre klavír (1977), ktorá je oslavou protikladnosti! Technická náročnosť kladie na interpreta vysoké nároky na dôkladné uchopenie všetkých jej protikladov. Začína sa pravidelným pohybom pravej ruky, čo na chvíľu vyvoláva dojem minimalistickej skladby. Ľavá ruka ale postupne narúša priebeh statickými vpádmi akordov. Zväčšujúci sa dynamický rozdiel vyústi až do situovania hudby v hraničných polohách klavíra, čím autor dosiahol silné dramatické pnutie. Ak teda sú v skladbe prítomné jednotlivé protipóly, potichu a nahlas, statickosť a pohyb, vysoká a nízka poloha, čo teda udržuje kompaktnosť štruktúry kompozície? Jednoznačne harmónia. Výsledná zvukovosť jednotlivých akordických útvarov (či už statických, alebo pohyblivých) vytvára zaujímavé harmonické vzťahy. Progresívnosť spočíva v premenlivosti jednotlivých tonálnych centier, ktoré buď do seba vzájomne ústia, alebo sa vzájomne striedajú bez toho, aby ich niečo spoločné spájalo.  

‚Každá doba má svojho Wagnera‘, ako to mnohí hovoria o kontroverznom Karlheinzovi Stockhausenovi. Pokračovateľ nemeckej hudobnej tradície, jeden z najznámejších a azda aj najvýznamnejších predstaviteľov povojnovej avantgardy je priekopníkom tzv. totálneho serializmu. Všetky zložky hudby sú podriadené pravidlám, ktoré skladateľ definuje na úplnom začiatku komponovania. Stockhausenovo krátke pôsobenie v parížskom štúdiu Pierra Schaeffera ho nasmerovalo do Západonemeckého rozhlasu, kde založil Štúdio elektronickej hudby. Tam vytvoril jedny z prvých čisto elektronických kompozícií. Svojou fascináciou pravidlami a zvukom zásadne ovplyvnil ďalší vývoj artificiálnej hudby 20. storočia. Cyklus Tierkreis (Zverokruh) je v tomto kontexte zvukovosti, serializmu a elektroniky veľmi osviežujúcim dielom. Avšak aj v ňom sa prejavil Stockhausenov zmysel pre poriadok a pravidlá. Každá časť cyklu prislúchajúca jednotlivému znameniu zverokruhu je totiž vystavaná na konkrétnom rade tónov. Kompaktnosť celého cyklu autor zabezpečil zaujímavým striedaním tempa a nálad, umne zvolenými tónovými radmi a vzájomnou previazanosťou sólového hlasu so sprievodom. Existuje viacero verzií tohto cyklu, v Bratislave sme si mohli vypočuť napr. verziu pre soprán a cimbal (v cykle koncertov Hudba dneška v SNG). Klarinet svojím rozsahom a zvukovosťou výborne dotvára hravý charakter diela.   

Piece for Clarinet and Piano (Skladba pre klarinet a klavír; Verk fyrir klarinett og píanó) islandského skladateľa Hilmara Thórðarsona v sebe zahŕňa atribúty oboch predchádzajúcich skladieb. Skladateľ v nej spája hravý charakter hudby s kontrastujúcim priebehom. Pohyblivé pasáže striedajú ťahavé línie, podfarbené nepokojným klavírom. Dva dialektické svety, ktoré sa vzájomne dopĺňajú. Po iskrivom úvode prichádza spevná melódia ústiaca do krátkeho nepokojného úseku. V ďalšej časti skladby skladateľ využil aj struny klavíra, ktoré zvukovo brilantne ladia s farebnosťou klarinetu. Ďalší hudobný proces je už len zopakovaním predchádzajúceho priebehu. Na malej ploche koexistuje rezká burleska so spevnou kantilénou. Hilmar Thórðarson je momentálne riaditeľom Hudobnej školy v islandskom meste Kópavogur a popritom vyučuje na Hudobnej škole v Reykjavíku. Absolvent Hudobnej akadémie v hlavnom meste Islandu, Kalifornského inštitútu umenia a Yalovej univerzity sa ako skladateľ pravidelne prezentuje na rôznych hudobných festivaloch a koncertoch na celom svete.
Mária Gavalová