Ensemble Ricercata – Lasciar Sonare

OD MINIMALIZMU K MAXIMALIZMU A NASPÄŤ

Program tohto koncertu odkrýva zaujímavú stránku „ťažkých váh“ súčasnej hudby. Na jednej strane Philip Glass a Steve Reich formovali najdôležitejšie vývojové zlomy v histórii hudby ako poslední tvorcovia veľkého hudobného „-izmu“; potom už malo byť všetko vďaka postmoderne úplne ináč – „-izmy“ skončili. Zostal len osobný šarm skladateľa pri narábaní s čímkoľvek. Na druhej strane sveta zase Valentin Silvestrov začínal ako najpresvedčenejší zástupca postdarmstadtskej školy, aby po niekoľkých desiatkach rokov v sebe našiel odvahu na koncept „metahudby“, ktorý priamo potvrdil to, čo sa dialo vo svete síce „nezávisle“, ale v podstate (od vydania albumov Revolver a Sgt. Pepper’s Lonely Hearts Club Band od Beatles) všade rovnako – koniec
hermetických a elitne vyzerajúcich hnutí, strata ich významu, roztriešťovanie pracovných prostriedkov spolu s jednotlivými segmentmi civilizácie ako obraz celkového chaosu, ktorý sa možno vtedy zdal iba prechodný. Dnes už môžeme takmer s istotou povedať, že vizionár Silvestrov predpovedal, ako bude… Tieto trendy samozrejme platia pre ich veľké skladby, ktoré znamenali zvrat vo vývoji, ako napr. Einstein na pláži v prípade Glassa alebo Lontano u Ligetiho či Meta- hudba pre orchester u Silvestrova.

O to zaujímavejšie v tomto kontexte vyznievajú drobné skladby prezentované práve na dnešnom koncerte. Ide totiž
o „oddychovky“, ktoré si popri veľkej práci vybrali ako dovolenku, aby sa trochu uvoľnili. Najviac to badať samozrejme na troch Bagatelách Valentina Silvestrova, predstavujúcich jeho sentimentálnejšiu stránku. V kontraste s magmou klastrov tvorí vlastne celý nový svet, ktorý Silvestrov pre seba vytvoril vo veľkých skladbách, a ktorý tak dokonale funguje a podáva obraz o zániku nášho sveta. Tu sa máme možnosť pozrieť na jednu z týchto zložiek, a je to príjemný pohľad, aspoň pre mňa. V prípade Ligetiho bagatel zas ide skôr o iróniu, niekedy tak potrebnú vo svete urputnej moderny, ako sme ho pred jej zánikom poznali. Dalo by sa samozrejme podebatovať o tom, či ide o minimalistickejší minimal, ako je ten od jeho samotných vynálezcov, alebo či ide o hlbokú filozofickú úvahu o zmysle nespočetných otázok, ktoré na tomto malom úseku nie sme schopní dostatočne analyzovať. Mohli by sme spomenúť Samuela Becketta, Eugèna Ionesca a mnohých ďalších, keby sme mali na to priestor a chuť… Namiesto toho si radšej vychutnajme po prvom a poslednom tóne to ticho, za ktoré ho Cage mohol zažalovať… alebo vlastne nemohol? Ďalšia z ťažkých otázok…

Napokon drezúra v podobe Glassových Etúd č. 13 a č. 14 pre klavír, ktorá nám pripomína, že živiť sa umením je predovšetkým ťažká a tvrdá práca na zvládnutí stupníc, durových a molových akordov, a veľa fyzickej námahy medzi tým. Ktorá je odmenená prechodom do inej dimenzie, podobne ako pri prekročení rýchlosti svetla.
Martin Burlas