Ensemble Ricercata – ŽIADBA

O podujatí

  Žiadba je zastaralé slovo pomenúvajúce túžbu (žiadosť). Páči sa mi na ňom prípona „-dba“ (ako huDBA). Žiadba za zjednodušením, za tým podstatným, za novým vetrom v podobe dvoch krátkych častí. Žiada sa mi tepu (1. časť), aj nerozkvitnutej melódie z prirodzených flažoletov (2. časť). Ma fin est mon commencement. Kľúčové slová: Hudba. Pianissimo. Trio. Schumann. Purcell (Fantasia upon one note). Protipohyb. Ricercata. Adrián Demoč     Adrián Demoč (1985) po krátkom súkromnom štúdiu kompozície u Igora Dibáka vyštudoval kompozíciu JAMU v Brne u Františka Emmerta a Martina Smolku. Absolvoval tiež študijné pobyty v Bukurešti (u Doiny Rotaru) a Vilniuse (u Osvaldasa Balakauskasa). Jeho kompozície sú uvádzané najmä v zahraničí. Zo slovenských umelcov spolupracuje pravidelne s Milanom Paľom.   Silná náklonnosť k hudbe sa u Roberta Schumanna (1810 – 1856) začala prejavovať už v detstve. Podporovaný otcom, už ako 11-ročný písal väčšie zborové či orchestrálne skladby. Okrem hudby sa zaujímal aj o literárne a dramatické umenie. Po gymnaziálnych štúdiách sa však na naliehanie matky vrhol do štúdia práva na Univerzite v Lipsku. Aj napriek ťažkej rodinnej situácii sa nedokázal vzdať svojho vnútorného zápalu pre umenie. V r. 1830 v liste matke píše: „Celý môj život bol dvadsaťročným bojom medzi poéziou a prózou, alebo to nazvi hudbou a právnou vedou…“. Opustil univerzitu a začal sa naplno venovať hudbe. Ujal sa ho slávny klavírny pedagóg Friedrich Wieck, avšak rozdielne hudobné názory a osobnostná priepasť čoskoro zmenili ich vzťah na nepriateľstvo. Okrem toho sa ambiciózny Wieck nevedel zmieriť so vzťahom svojej dcéry Clary so Schumannom. O svoje šťastie musela dvojica dlho bojovať. Ich úsilie sa naplnilo až v roku 1840, keď sa po mnohých rokoch intríg a nevraživosti Friedricha Wiecka voči Schumannovi Clara oslobodila od svojho otca a vydala sa na spoločnú cestu životom so svojou láskou. „Začína sa nový život, pekný život, život s tým, ktorého nadovšetko, väčšmi než seba milujem…“ (13. 9. 1840, Clara Schumannová). Rok 1840 bol prelomovým aj v Schumannovej skladateľskej tvorbe. Skončilo sa obdobie, ktoré bolo zasvätené výlučne klavíru a tvorivá sila a invenčné bohatstvo sa postupne sústredilo do vokálnej komornej hudby. V tomto „roku piesňovej tvorby“ vzniklo množstvo samostatných piesní i piesňových cyklov komponovaných na básne obľúbených Schumannových autorov – Goetheho, Burnsa, Byrona, Eichendorffa, Kernera, Seidla, Heineho, Rückerta, Geibela a iných.   Spojenie poézie a hudby bolo pre Schumanna absolútne prirodzeným dôsledkom jeho umeleckého smerovania. Ešte ako mladý elév píše: „Nádherné a skvúce sa v rozkvete stoja tu pred nami tie najkrajšie zo všetkých umení – básnictvo a hudba. […]… obidve tieto umenia stoja pred nami neskazené a zušľachtené… Ó, vy najkrajšie, najpôvabnejšie umenia, čo zbavujete nebesá bohov a zem povznášate do nebies, aj teraz sa v našej nemeckej vlasti priete o vavrínový veniec: nedovolím si tvrdiť, že jedno z vás má prednosť pred druhým, nechcem uraziť ani jednu z božských múz, chcem len zopakovať slová nášho veľkého Schillera: ‚Ste veľkolepé v sváre, no veľkolepejšie v súlade ste…‘“   Poémy nemeckého básnika francúzskeho pôvodu Adelberta von Chamisso (1781 – 1838) inšpirovali Schumanna k napísaniu vokálneho cyklu Láska a život ženy, op. 42 (Frauenliebe und Leben). V týchto básňach sa zároveň zrkadlí osud jeho ženy Clary, ktorá mu bola vernou družkou aj v tých najťažších životných chvíľach. Cyklus tvorí osem piesní, ktoré sú citovým vyjadrením mladého dievčaťa, ktoré sa postupne stáva ženou. Celým cyklom sa vinie jemne načrtnutá dejová línia, ktorá opisuje jednotlivé fázy života ženy – od prvotného vzplanutia citov mladej devy k mužovi (č. 1 „Seit ich ihn gesehen“ [Keď som ho uvidela]) cez vášeň a zamilovanosť (č. 2 „Er, der Herrlichste von allen“ [On, ten najkrajší zo všetkých]), vyznanie vzájomnej lásky (č. 3 „Ich kann’s nicht fassen, nicht glauben“ [Nemôžem to pochopiť, ani tomu uveriť]) až k zasnúbeniu (č. 4 „Du Ring an meinem Finger [Ty, prsteň na mojom prste]) a sobášu (č. 5 „Helft mir, ihr Schwestern“ [Pomôžte mi, sestry]). Potom prichádza najkrajšie obdobie lásky medzi mužom a ženou, spokojnosť a vzájomná oddanosť (č. 6 „Süsser Freund, du blickest“ [Najdrahší, ty hľadíš na mňa]). Momenty túžobne očakávané každou ženou, materstvo, odráža ďalšia pieseň cyklu a prináša nevýslovnú radosť z narodenia dieťatka (č. 7 „An meinem Herzen, an meiner Brust“ [V mojom srdci, na mojej hrudi]). Životné šťastie netrvá dlho, prichádza smrť milovaného muža a s ním hlboký zármutok mladej vdovy (č. 8 „Nun hast du mir den ersten Schmerz gethan“ [Teraz prišla prvá bolesť]). Názvy jednotlivých piesní vytvoril Schumann podľa prvých veršov Chamissových básní. Zaujímavosťou je, že vynechal a nezhudobnil poslednú z nich č. 9 „Traum der eignen Tage, die nun ferne sind“ (Sen o vlastných dňoch, ktoré sú už ďaleko) a cyklus uzatvára záverečnou klavírnou reminiscenciou prvej skladby cyklu.   Märchenerzählungen, op. 132 pre klarinet (s možnosťou interpretácie na husliach), violu a klavír sú dielom vrcholného tvorivého obdobia Roberta Schumanna. Štyri rozprávkové kusy, ktoré autor skomponoval v priebehu niekoľkých dní v októbri r. 1853, sú jedným z jeho posledných diel. Skladateľ nezanechal žiadny konkrétny odkaz svojej inšpirácie, no ako spomína Clara Schumannová vo svojich zápiskoch, „… Robert dnes dokončil štyri kusy pre klarinet, violu a klavír a bol sám veľmi šťastný. Je presvedčený, že toto spojenie bude veľmi romantické.“ Každá časť cyklu prináša odlišný charakter i témy. Plynulý, no rytmický výrazný pohyb prvej časti je v druhej vystriedaný hudbou s pochodovým charakterom. Rozsiahla tretia časť je pokojnou ľúbivou piesňou, plnou Schumannovskej poetiky. Cyklus uzatvára záverečný hudobný triumf, v ktorom nachádzame aj témy z prvej časti. Schumann venoval cyklus žiakovi Albertovi Dietrichovi a premiérovala ho Clara na klavíri, Ruppert Becker na viole a Johann Kocher na klarinete. Diela maďarského skladateľa Györgya Kurtága (1926) sa na našich pódiách neobjavujú často. Aj zásluhou protagonistov dnešného koncertu si však z času na čas môžeme vychutnať neobyčajné čaro Kurtágovho špecifického hudobného jazyka. „Kurtágovský“ jazyk je minimalistický, s koncentráciou na detail. V ústredí záujmu je zmysluplnosť hudobných motívov a fráz, absolútna kontrola hudobného toku, ktorý je častokrát redukovaný na minimum – jeden, dva tóny. Hudobné frázy čerpajú svoju energiu z reči, každý tón dostáva svoj osobitný význam. Pre interpreta je Kurtágova hudba výzvou. Vyžaduje kultivovanie hudobnej predstavy, vnímanie hudobných súvislostí, timbre a zvuk nástroja.   Dielo Hommage à R. Sch., op. 15d pre klarinet (a veľký bubon), violu a klavír začal Kurtág komponovať už v r. 1975. V tomto období bola skoncipovaná prvá a šiesta časť cyklu. K ostatným častiam sa autor vrátil až v rokoch 1985 – 1990. Šesťčasťový cyklus obracia našu pozornosť na filozofický odkaz Roberta Schumanna, ktorý nám zanechal ako hudobný kritik a spisovateľ. Vo svojich textoch Schumann „oživuje“ fiktívne osoby Eusebia, Florestana, Majstra Rara i Hofmannovho kapelníka Johannesa Kreislera, prostredníctvom ktorých manifestuje svoje názory na umenie. Ústrednou postavou Kurtágovho cyklu je Majster Raro – pokojný, vzdelaný, múdry pán, ktorého Schumann často „privoláva na pomoc“ pri vášnivých diskusiách o hudbe, umení, živote…   Prvých päť časti cyklu je krátkych, často trvajúcich len niekoľko desiatok sekúnd. Každý tento hudobný „fragment“ nesie vlastný názov. Úvodný nám napr. približuje fiktívnu postavu E.T.A. Hoffmanovho kapelníka Johannesa Kreislera, druhá časť hovorí o Eusebiovi, tretia o Florestanovi. Najrozsiahlejšia, finálna časť cyklu Abschied s podtitulom Meister Raro entdeckt Guillaume de Machaut (Majster Raro objavuje Guillauma de Machauta) poukazuje na korene európskej hudby a priame či nepriame vplyvy tejto hudby na hudobné umenie konca 20. storočia.   Pochopenie vážnych filozofických odkazov Majstra Rara, Eusebia a Florestana je možné, len ak dôverne poznáme Schumannove eseje o umení. Avšak pochopenie Kurtágovej hudby vyžaduje od nás len otvorené srdce a myseľ ochotnú prijímať nové. „Každá tvorba má tendenciu šíriť sa. Tvorca po skončení diela pociťuje nevyhnutne potrebu podeliť sa o svoju radosť. Prirodzene sa usiluje vstúpiť do kontaktu so svojim blížnym, ktorý sa v našom prípade stáva poslucháčom […]… poslucháč je povolaný stať sa svojim spôsobom skladateľovým partnerom.“ (Igor Stravinskij: Hudobná poetika) Andrea Bálešová