Stupava – Slovenské concerto grosso

O podujatí

Juraj Beneš Musique pour Grock No. 3   Juraj Beneš (1940 – 2004) je odchovancom kompozičnej triedy Jána Cikkera na VŠMU. Vo svojej skladateľskej tvorbe sa už počnúc absolventskou skladbou (opera Cisárove nové šaty) zaradil medzi výrazných predstaviteľov avantgardy 60. rokov, v priebehu nasledujúceho desaťročia ako jeden z prvých anticipoval postmoderné tendencie v slovenskej hudbe. Je autorom štyroch opier a pätnástich piesňových cyklov, aj jeho inštrumentálna tvorba však často vedie dialóg so svetom literatúry. „Hral na husliach i na klavíri a na rozdiel od ostatných, ktorí rovnako beznádejne zápasili s nástrahami či dokonca nepriateľským spiknutím svojich nástrojov, on nakoniec vždy – s nezabudnuteľným, naivne víťazným úsmevom – zahral.“ (Malá československá encyklopedie: Grock, 1880 – 1959, vlastním jménem Adrien Wettach, švýčarský hudební klaun. Svou virtuozitou a lidsky jímavým humorem si získal světovou popularitu a ovlivnil řadu divadelních a filmových umělců.). V roku 1975 Juraj Beneš skomponoval až tri skladby s názvom Musique pour Grock: No. 1 pre flautu a gitaru, No. 2 pre klarinet, husle a trombón a Musique pour Grock No. 3 pre husle, violu a violončelo. Neskôr tento voľný cyklus rozšíril o ďalšie tri pokračovania: No. 4 pre fagot a violončelo, No. 5 pre akordeón a No. 6 pre klavír. Autor hovorí: „Ak grockovské hudby niečo spája, je to možno ich gestickosť a sizyfovské úsilie prekonať odpor (fyzikálny) veci samotnej s presvedčením a nádejou, že predsa…“

IL

  Martin Burlas 13 pre klarinet a sláčikové trio   Skladba 13 pre klarinet a sláčikové trio Martina Burlasa patrí k významným slovenským kompozíciám pre sólový klarinet, v tomto prípade s participáciou sláčikového tria. Medzi mainstreamovými klarinetistami je v podstate neznáma, čo však svedčí skôr o ich rozhľade, než o nízkej kvalite tejto hudby. Jej hudobným prostredím je repetitívny štýl, ktorý v 80. rokoch, kedy skladba vznikla, nepožíval v rámci slovenského skladateľského mainstreamu takmer žiadnu pozornosť, alebo dokonca vážnosť. Nároky, ktoré kladie pred interpreta, sú celkom prosté akejkoľvek sólistickej ekvilibristiky. Jej úspešné prevedenie sa však určite nezaobíde bez vcítenia sa do ducha tejto hudby, so schopnosťou poňať a podať všetky na pohľad jednoduché idiómy s až rétorickou zanietenosťou. Skladba 13 je krásnym a umelecky presvedčivým spojením repetitívneho štýlu s duchom skutočného socialistického realizmu, teda šedivého soc‑reálu.

Ronald Šebesta

  Martin Burlas je skladateľom, gitaristom a hráčom na klávesové nástroje. Po maturite na gymnáziu navštevoval v rokoch 1975 – 1980 kompozíciu na VŠMU v Bratislave (bol posledným absolventom Jána Cikkera). Neskôr pôsobil ako hudobný režisér vo vydavateľstve Opus a v Slovenskom rozhlase. V dôsledku odmietania spolupráce zo strany oficiálnych inštitúcií (ktoré o. i. znemožnili uvedenie Burlasovej opery Ružové kráľovstvo, komponovanej na objednávku) založil niekoľko súborov (Maťkovia, Ospalý pohyb), neskôr v 90. rokoch spolu s Danielom Matejom a ďalšími skladateľmi inicioval vznik VENI ensemble, Transmusic comp., Vitebsk Broken, Požoň sentimentál, Vapori del cuore. Pracuje v Hudobnom centre v Bratislave. Martin Burlas sa už od svojich skladateľských začiatkov zaoberal výdobytkami európskej avantgardy i nekonformným konceptom rockového média. Pre svoj nekompromisný postoj k preferovaným kompozičným metódam sa stal najradikálnejším predstaviteľom novej skladateľskej generácie. Výrazný tvorivý podnet preňho znamenala minimal music, v slovenskej hudbe priam prelomovo zapôsobili jeho elektroakustické diela. Patrí k najvýraznejším postavám slovenskej alternatívnej rockovej scény.

Robert Kolář

  Roman Berger Impromptu pre sólový klarinet   Impromptu pre sólový klarinet vzniklo pri príležitosti nahrávky profilového CD slovenského skladateľa Romana Bergera pre vydavateľstvo Naxos v roku 2013. Autor skladbu venoval Braňovi Dugovičovi, klarinetistovi Bergerovho tria, ktoré album nahralo. Berger nevyužíva „súčasné“ techniky hrania, zato kladie dôraz na výstavbu a priebeh skladby, ktorý smeruje od „drsného“ morzeovkovitého začiatku, cez sériu lyrických („staromódnych“) úsekov, ktoré sa po kvázi-repríze rozplývajú al niente. Text skladby na viacerých miestach odkazuje na diela autorov, ktorých priezviská sa začínajú písmenom B. Dielo premiéroval v novembri 2014 B. Dugovič.

Braňo Dugovič

Skladateľ, klavirista a v neposlednom rade aj filozof a mysliteľ Roman Berger sa narodil v poľskom Czieszyne. Počas štúdia na gymnáziu navštevoval súkromné hodiny hudby u J. Gawlasa. Po maturite začal študovať na Štátnej vyššej hudobnej škole v Katoviciach, prajné umelecké prostredie školy však musel zakrátko opustiť, keď sa jeho rodina v r. 1952 v dôsledku stalinských represií nútene presťahovala do Bratislavy. V štúdiu klavírnej hry pokračoval na VŠMU, kde mal šťastie na otvorených a rozhľadených pedagógov Frica Kafendu a Štefana Németha-Šamorínskeho. V r. 1961 sa opäť zapísal na VŠMU, kde sa dostal do kompozičnej triedy Dezidera Kardoša. S autoritatívnym pedagógom sa mu podarilo postupne vybudovať tvorivý dialóg, na čom mala zásluhu najmä jeho Suita v starom slohu (1963) a absolventské Transformácie (1965). Pracoval v Zvukovom štúdiu Československej televízie a pôsobil ako externý pedagóg na VŠMU. V r. 1972 bol spolu s ďalšími skladateľmi a muzikológmi vylúčený zo Spolku slovenských skladateľov, čo v danej dobe znamenalo stratu možností profesionálnej realizácie. V tom čase – akoby vo vnútornom exile – skomponoval orchestrálne Memento po smrti M. Filipa, dokončil komorný triptych Konvergencií a začal pracovať na rozsiahlej kantáte De profundis. Od r. 1976 pôsobil v Umenovednom ústave SAV. V tomto období vytvoril dve časti monumentálneho organového cyklu Exodus, trojicu veľkých diel pre husle a klavír – Sonátu s motívom K. Szymanowského, Adagio pre J. Branného a Adagio II. „Pokánie“. Od r. 1984 organizoval spolu s Beloslavom Riečanom semináre Matematikaa hudba, v r. 1991 stál pri zrode festivalu Melos-Étos. K najvýznamnejším dielam posledného obdobia patrí napr. Requiem da camera s témou W. Lutosławského (1998), Korczak in memoriam (2000), Post scriptum (2004), Improvisation sur Herbert (2007) a Missa pro nobis (2010). V r. 1988 mu Viedenská univerzita udelila Cenu Gottfrieda von Herdera, v r. 2010 získal od Hudobného fondu Cenu J. L. Bellu za celoživotné dielo. Jeho filozofické texty vyšli v zbierkach Hudba a pravda (1997), Dráma hudby (2000) a Princíp tvorby (2005).

Juraj Bubnáš

  Ivan Parík Dve árie na fragmenty textu Stabat mater pre soprán a klavír Čas odchodov, diptych piesní pre vyšší hlas a klavír Listy, päť drobných skladieb pre klavír   Ivan Parík (1936 – 2005) je skladateľom výsostne komornej hudobnej výpovede, ku ktorej mal sklon už od čias štúdia u Alexandra Moyzesa, hoci v danej dobe mohlo ísť poväčšine len o skladby písané „do šuplíka“. Jeho vokálne cykly, počnúc Dvoma piesňami na texty starých japonských básnikov (1959), ho prezentujú ako autora citlivo narábajúceho so zhudobňovaným slovom. Okrem orientálnej textovej predlohy vo svojej tvorbe siahol aj po ľudovej balade, výrokoch osobností výtvarného umenia, duchovnom texte, ale viackrát aj po poézii slovenských básnikov. Piesňový diptych Čas odchodov (1976 – 1978) vznikol ako skladateľova odozva po prečítaní básnickej zbierky Milana Rúfusa Stôl chudobných, z ktorej si vybral dvojicu básní (Babie leto, Jesenné stádo) reflektujúcich myšlienku lúčenia sa pozemským životom. Prvou interpretkou cyklu bola Alžbeta Bukoveczká, neskôr ho nahrala tiež Viktória Stracenská. Duchovnú líniu Paríkovej vokálnej tvorby predstavujú Dve árie na fragmenty textu Stabat mater (1989). Pri ich premiére v roku 1992 (Jozef Kundlák, Viktória Stracenská, Zlatica Poulová) sa skladateľ vyslovil: „Ak touto formou predkladám dnes verejnosti Dve árie na fragmenty textu Stabat Mater, musím povedať, že skladby ešte v tejto chvíli považujem za súčasť diela, na ktorom – pomimo inej tvorby – pracujem už viac ako dvanásť rokov, pričom sa potrebujem vysporiadať s celkovou koncepciou. Text Stabat mater ma z mnohých, no najmä ľudských dôvodov fascinuje už dávno… Ak ma nádherný text k čomusi inšpiroval, tak je to predovšetkým hľadanie prostoty ako rezultátu zložitých hudobných, no i mimohudobných úvah a dodávam, že je to úsilie o úprimnosť skladateľskej výpovede.“ Definitívnu podobu cyklu autor dal až v roku 2003 v podobe skladby Triptych – Kontemplácia nad básňami Jacopone da Todiho pre soprán a orchester. Klavírna tvorba Ivana Paríka nie je veľmi početná a je viazaná predovšetkým na obdobie 60. rokov (Tri klavírne skladby, Piesne o padajúcom lístí, Sonáta pre klavír). Až s väčším časovým odstupom vznikol cyklus Listy – Päť drobných skladieb pre klavír (1994), ktorý má retrospektívny charakter. Autor hovorí: „Päť drobných skladieb pre klavír som napísal popri práci na flautovom koncerte. Určité súvislosti budú teda evidentné, čo je však príznačnejšie, v oboch skladbách sa pozerám do minulosti a vkladám do nich citáty z mojich starších diel. V Listoch je to zjavný citát z mojich Piesní o padajúcom lístí. Kruh sa uzatvára, ohliadame sa na cestu, ktorou sme prešli.“

Juraj Bubnáš

  Tadeáš Salva Slovenské concerto grosso č. 4 Cesta Tadeáša Salvu (1937 – 1995) sa začala na bratislavskej VŠMU v triede A. Moyzesa, požiadavky pedagóga sa však už zakrátko ukázali ako príliš zväzujúce pre jeho kompozičný naturel. Nevyriešilo sa to ani prestupom k Jánovi Cikkerovi, a tak sa rozhodol školu opustiť. Po prekonaní prekážok sa mu podarilo dostať do triedy Bolesława Szabelského na Štátnej vyššej hudobnej škole v Katoviciach, svoje diela externe konzultoval aj s Witoldom Lutosławským. Podnety z Poľska preňho aj po návrate na Slovensko ostali v jeho tvorbe prítomné ako jeden z charakteristických pilierov. Ďalším je vplyv autentického slovenského folklóru, ktorý mal hlboko zažitý z rodných Lúčok. Počnúc prvou polovicou 70. rokov sa začal sústredene zaoberať útvarom ľudovej balady. Skomponoval celý rad balád pre rozličné obsadenia (vokálne aj inštrumentálne), spájajúce archetypálne vrstvy slovenského folklóru s prvkami poľskej hudobnej školy. Ďalšou sériou Salvových diel výrazne ovplyvnených folklórom sú jeho Slovenské concerti grossi 1 – 5 z rokov 1978 až 1989. Autor v nich prenáša princíp barokovej formy concerta grossa (striedanie skupinky sólistov a sprevádzajúceho orchestra) na hru ľudových kapiel, pred ktorými sa striedajú sólujúci hudobníci. Slovenské concerto grosso č. 4 (1988), podobne ako bezprostredne predchádzajúce Slovenské concerto grosso č. 3 (1987), je však zaujímavé tým, že vzájomná spolupráca i sólistické „predbiehanie sa“ jednotlivých nástrojov sa deje na pôde komorného obsadenia (v č. 3 v obsadení husle violončelo a organ, v č. 4 v podaní flauty, klarinetu, huslí, violončela a klavíra).

Juraj Bubnáš