Quartertones

O podujatí

Tri štvrťtónové kusy ( (Three Quarter-Tone Pieces, 1923 – 1924) skomponoval Charles Ives v štvrťtónovónovom som systéme. Prvá a posledná skladba bola pôvodne určená pre štvrťtónov ý klaý klavír s dvoma klaviatúrami pre jedného hráča. Prvé dva diely opisuje Ives akes ako štúdie melo štúdie melodických a rytmických možností štvrťtónov. Tretí diel je podľa jeho sjeho slov „odbočením od pôvodného zámeru“ skúmať štvrťtónovú „harmóniu“. Zdá sa, že Ives týmto skladbám neprikladal veľkú váhu, nakoľko preňho boli iba výskumným materiálom. Napriek tomu podrobná analýza Troch štvrťtónových kusov odhaľuje mnoho zaujímavých vzťahov štvrťónového systému, jemné nuansy premyslenej práce i logické usporiadanie nových štruktúr.

PDF

 

Charles Edward Ives (1874 – 1954) bol skladateľom s azda najzvláštnejšou a najparadoxnejšou kariérou v dejinách americkej hudby. Cez deň bol obchodníkom, v noci skladateľom a jeho rozsiahle dielo mu zaručilo postavenie najoriginálnejšieho a najvýznamnejšieho amerického autora na prelome 19. a 20. storočia. Inšpiroval sa fi lozofi ou transcendencie a na dosiahnutie svojho hudobného výrazu použil originálne a dosť radikálne technické prostriedky. Záujem o bitonalitu, polyrytmy a citácie v ňom vyvolal a podporoval jeho otec, ktorého Ives neskôr označil za človeka, ktorý najviac ovplyvnil jeho skladateľský štýl. Zručnosť v narábaní s veľkými formami získal štúdiom u Horatia Parkera na Yale University. Jeho „pionierstvo“ sa však nespája s akademickou pôdou, ale predovšetkým s jeho túžbou nasledovať svoju predstavivosť. Množstvo jeho experimenov predčilo vývoj kompozičných prístupov v Európe a Amerike o desiatky rokov… Je iróniou, že veľkú časť Ivesovej hudby verejnosť počula až po tom, čo skladateľ v dôsledku choroby prestal komponovať. Na šírení Ivesovej tvorby mali veľký podiel dirigent Nicolas Slonimsky, kritik Henry Bellamann, klavirista John Kirkpatrick (ktorý premiéroval známu Concord Sonatu v roku 1939) a skladatelia Elliott Carter, či Lou Harrison (premiéroval Symfóniu č. 3). V roku 1947 Ivesovi udelili Pulitzerovu cenu za oblasť hudby, po čom sa jeho diel ujali poprední hudobníci (napr. Leonard Bernstein).

RK

 

Ako jedna z radu mikrointervalových skladieb, bola aj Partita pre husle skomponovaná počas skladateľových štúdií u Aloisa Hábu v Prahe v rokoch 1935 – 1936. I. Preludio, II. Andante sostenuto a III. Menuetto. Molto moderato sú založené na Hábových princípoch mikrointervalového systému. Napriek uvádzaniu šestinotónového systému v názve skladby autor v nej pracuje konzekventne len so štvrťtónmi. Časti rovnakého charakteru sú vystavané z tematickomotivických jadier s charakteristickými intervalovými skokmi, rýchlymi pasážami a figuratívnymi gestami.

AS

 

Skladateľ Július Kowalski (1912 – 2003) sa narodil v Ostrave rodičom poľského pôvodu, jeho otec bol huslistom v Krakove. Po štúdiu hry na husliach na hudobnej škole v Ostrave pokračoval ako študent skladby a dirigovania na pražskom konzervatóriu. Jeho hudobno-pedagogická kariéra sa začala krátko na to v Srbsku. Po návrate do Prahy v roku 1935 študoval mikrotonálnu hudbu u Aloisa Hábu, dirigoval viaceré profesionálne aj amatérske hudobné telesá. Po skončení 2. svetovej vojny prijal pozvanie Jána Cikkera pracovať v opere Slovenského národného divadla, kde krátko pôsobil ako dirigent a zbormajster. Významnú časť života zasvätil Kowalski práci pre hudobné školstvo a deťom vôbec – počas 25 rokov bol riaditeľom 3 hudobných škôl a z jeho vyše 200 diel je takmer polovica venovaná deťom a mladým. Ako skladateľ sa usiloval o syntézu tradičných postupov s modernejšie chápanou harmonickou štruktúrou, stavanou aj na dvanásťtónovom rade, časť jeho tvorby je venovaná miktrotonálnej hudbe.

IL

 

Cyklus 24 prelúdií je skomponovaný v štvrťtónovom systéme, ktorý v jednej oktáve obsahuje 24 rovnako od seba vzdialených tónov. Sú predvádzané na dvoch klavíroch – prvý má tzv. koncertné ladenie, druhý je naladený o štvrť tóna nižšie. Každé prelúdium je skomponované na jednom štvrťtóne (preto počet 24). Hudba je osviežujúca, rytmická, kánonická, rýchla, vťahujúca, ale občas aj romanticky zádumčivá. Obsahuje intervalové štúdie „malých/zmenšených kvínt“, i prekvapivé odkazy na Schönbergových Šesť malých klavírnych kusov. Vo všetkých prelúdiách sa cez dymové sklo trblietajú štvrťtóny, uložené vo formálne tradičných vzoroch. Sám Wyschnegradsky označil tónovú štruktúru prelúdií ako „diatonicko-chromatickú stupnicu“, čím chcel zdôrazniť jej analógiu k tradičným (európskym tónovým radom. Jednou nohou sa tak ocitá na pôde romantizmu, druhou nohou na Balkáne a to všetko v kontexte hudobnej moderny. Premiéra sa uskutočnila dočnila dlho po vzniku diela (1932) v Tokiu v roku 1983.

 

Ruský skladateľ Ivan Wyschnegradsky (1893 – 1979) sa narodil do prajného umeleckého prostredia Sankt Peterburgu koncom 19. storočia. Na tunajšom konzervatóriu študoval harmóniu, kompozíciu a orchestráciu. Ako mnohí ďalší umelci z rovnakej generácie, za svoje najdôležitejšie vzory označoval Alexandra Skrjabina, Richarda Wagnera a Friedricha Nietzscheho. Pod jeho umelecký postoj, ale aj životný názor, sa podpísalo objavenie védskeho učenia, teozofie a špekulácie o štvrtej dimenzii. Jeho celoživotným cieľom a najdôležitejšou umeleckou hybnou silou sa stalo hľadanie spôsobu, akým je možné pomocou hudby vyjadriť dosiahnutie kozmického vedomia – hľadanie a vytváranie zvukového kontinua. V reči hudobných výrazových prostriedkov to znamená opustenie tradičného systému intervalov chromatickej škály a využívanie čoraz jemnejšie deleného spektra tónov – ultrachromatických stupníc. Wyschnegradsky vytvoril veľké množstvo skladieb v štvrťtónovom systéme, ale aj šestino-, tretino- a dvanástinotónovom systéme (a ďalších). Viacero jeho skladieb využíva aj kombináciu rôznych stupníc. Vo Wyschnegradského časoch, a najmä v európskej hudbe, išlo v podstate o dovtedy nepočuté (resp. skôr dávno zabudnuté) zvuky – zvuky, ktoré sa v tej dobe nikto nepokúšal vytvárať a teda hrať na bežných hudobných nástrojoch. Jeho prvé pokusy spočívali v hre na dvoch pianínach (jednou rukou na každom), pričom rozdiel v ich ladení bol presne štvrť tónu. Wyschnegradsky neskôr zašiel ešte ďalej – nechal skonštruovať štvrťtónový klavír. Trvalo 6 rokov, kým (po niekoľkých neúspešných výrobcoch, a po početných konzultáciách s českým skladateľom Aloisom Hábom, priekopníkom mikrotonálnej hudby v Československu) česká firma Foerster zhotovila pianíno s 3 radmi kláves, s ktorým bol Wyschnegradsky spokojný. Klaviristi sa však odmietali naučiť na tomto klavíri hrať… Skladateľ sa tak musel vrátiť k pôvodnému konceptu dvoch (troch, štyroch či šiestich) klavírov s navzájom posunutým ladením – ku „klavírnemu orchestru“ interpretujúcemu „symfónie“ – zvukovo nesmierne bohaté kompozície v ultrachromatických systémoch (napr. Tak vravel Zarathustra, alebo Dúha [Arc-en-ciel]). Nové univerzum zvukov využíval Wyschnegradsky aj v sláčikových kvartetách, piesňach a skladbách pre zbor. Hoci jeho hudbu prijali so záujmom Olivier Messiaen, Charles Koechlin, či Pierre Boulez, predsa sa na koncertoch uvádzala len zriedkavo a mnohé diela sa dočkali uvedenia až po 50 rokoch a viac, v podaní celkom novej generácie interpretov… Svoju umeleckú víziu formuloval Wyschnegradsky aj vo viacerých teoretických, až filozofických textoch (napr. Manuál štvrťtónovej harmónie, Zákon všezvukovosti).

IL