Post Scriptum

O podujatí

Ivan Parík a Tadeáš Salva majú mnoho spoločného. Obaja sú nositeľmi kedysi zaznávaného titulu slovenských avantgardistov po 60. roku minulého storočia. V rovnakom čase (1958) nastúpili na štúdiá hudobnej kompozície k Alexandrovi Moyzesovi na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. A rovnako boli z jeho dominantného pedagogického vedenia nešťastní. Obaja boli svojím spôsobom rebeli voči „akademickému neoklasicizmu novákovskej školy“, ktorú presadzovali Moyzes alebo Očenáš a ďalší skladatelia staršej generácie. No u každého sa táto „vzbura“ prejavila ináč. Kým Parík postupne s veľkou námahou vytláčal zo svojho kompozičného „územia“ Moyzesov vplyv a prijímal myšlienky a techniky 2. viedenskej školy, Salva hľadal vo svojom okolí „spriaznene duše“. Po necelom roku zmenil pedagóga a po odporúčaní Witolda Lutosławského odišiel študovať hudbu do poľských Katovíc (1960).

 

Komorné skladby Burleska, Prelúdium a fúga, Dve árie, Sonáta pre violu, Sonáta pre klavír a Slovenské concerto grosso č. 4 sú unikátnym prierezom tvorbou týchto dvoch autorov. Zrelé používanie kompozičných súčasných techník druhej polovice 20. storočia sa čoraz pevnejšie spája s vnútornou hudobnou poetikou oboch skladateľov. Parík predovšetkým inklinuje k Boulezovi a seriálnej hudbe, voľnej dodekafónii. Na Salvu má veľký vplyv Lutosławski a poľská škola. Ich hudobné svety sa rovnako prelínajú a stretávajú. Paríka však tiahne viac ku komornej hudbe. Má na to najväčšie predpoklady, pretože miluje cibrenie detailov. Salva siaha po komorných obsadeniach s väčším počtom nástrojov a oproti Paríkovi má výrazne rozsiahlejšie množstvo orchestrálnych opusov.

 

Dve árie na fragmenty textu Stabat Mater pre soprán (tenor) a klavír boli po prvýkrát uvedené v novembri 1992 na festivale Nová slovenská hudba. Interpretmi boli sopranistka Viktória Stracenská, tenorista Jozef Kundlák a klaviristka Zlatica Poulová. Pri ďalšom uvedení v roku 1997 pripisuje Parík k dielu autorský text: „Ak touto formou prekladám dnes verejnosti Dve árie na fragmenty textu Stabat Mater, musím povedať, že ide o skladby staršieho dáta, ktoré ešte v tejto chvíli považujem za súčasť diela, na ktorom – pomimo inej tvorby – pracujem už viac ako dvanásť rokov, pričom sa potrebujem vysporiadať s celkovou koncepciou. Text Stabat Mater ma z mnohých, no najmä ľudských dôvodov fascinuje už dávno… Ak ma nádherný text k čomusi inšpiroval, tak je to predovšetkým hľadanie prostoty ako rezultátu zložitých hudobných, no i mimohudobných úvah a dodávam, že je to úsilie o úprimnosť skladateľskej výpovede.“

 

Parík skomponoval v priebehu svojho života, ak nerátame elektroakustické skladby, 10 sonát pre rôzne sólové nástroje – flauta, trúbka, violončelo, husle, hoboj, klarinet, fagot, klavír. Poslednou z nich je Sonáta pre violu z roku 1983. Všetky sonáty sú atypicky krátke, majú rozsah 5 – 8 minút. Práve tieto dielka sú pozoruhodným obrazom Paríkovej schopnosti hrať sa s detailami a príkladom jeho chápania komornej hudby. Sólovej tvorbe pre klavír sa Parík venoval na ploche piatich kompozícii. Z toho prvá pochádza ešte zo študentskych čias. Sonáta pre klavír vznikla v 60. rokoch po dvoch klavírnych cykloch Tri klavírne skladby a Piesne o padajúcom lístí. Skladba voľným uplatnením dodekafónie len potvrdzuje Paríkov obdiv voči 2. viedenskej škole a Boulezovej tvorbe. Sonátu premiérovala v roku 1970 Tatiana Fraňová.

 

Prelúdium a fúga pre klarinet, violončelo a klavír (1994) je prakticky totožná s ôsmimi, resp. Dvanástimi nedokončenými prelúdiami pre dve violončelá z roku 1995. Je to jedno z posledných Salvových diel. V 90. rokoch skomponoval Salva ešte niekoľko prelúdií: Prelúdiá TA-AD-DE-EU-US –SA-AL-LA-AV-VA-AT pre klavír (1992), Prelúdium pre dva klarinety a klavír (1993) a Prelúdiá pre husle violončelo a klavír (1994). Všetky vychádzajú z hudobných materiálov predošlých Salvových kompozícií.

 

Husľová Burleska (1970) je prvou z dvoch Salvových kompozícií pre tento nástroj – sólo. V rovnakom roku skomponoval Burlesku pre husle, osem ženských hlasov a komorný orchester. Hudobný materiál jednej kompozície vychádza z druhej. Slovenské concerto grosso č. 4 pre flautu, klarinet, husle, violončelo a klavír je jedným z radu šiestich kompozícií „slovenské concertá grossa“ Tadeáša Salvu pre rôzne obsadenia, od orchestrálneho až po komorné. Salva v svojich skladbách syntetizoval najarchaickejšie modely slovenského hudobného folkóru s avantgardnými kompozičnými technikami.

PDF

 

Tadeáš Salva (1937 – 1995) sa už ako 12-ročný stal organistom v kostole v rodných Lúčkach. Zvedavosť voči hudbe vyústila do stredoškolského štúdia na žilinskej hudobnej škole, kde sa venoval akordeónu, klavíru a aj violončelu. Zároveň sa čoraz viac zaujímal o komponovanie a ako štvrták dostal sa do kontaktu s bratislavským vysokoškolským prostredím. Vďaka Petrovi Kolmanovi sa mohol dozvedieť omnoho viac napr. o 2. viedenskej škole (Arnold Schönberg, Anton Webern, Alban Berg). Po neúspešných pokusoch študovať skladbu na školách v Československu sa Salva odhodlal pre odvážny krok – zaslal svoje skladby na posúdenie niekoľkým velikánom hudby 20. storočia – Hindemithovi, Stravinskému, Martinů a Lutosławskému. Lutoslawski ho pozval na návštevu festivalu Varšavská jeseň, Salva sa tu zaujímal aj o možnosť študovať v Poľsku. Po ďalších komplikáciách sa tu konečne mohlo začať jeho štúdium kompozície – v Katoviciach, u Bolesława Szabelského. Po absolvovaní nastúpil Salva na post vedúceho hudobného vysielania v Čs. rozhlase v Košiciach a po niekoľkých rokoch na miesto dramaturga v Čs. televízii v Bratislave a neskôr v Slovenskom ľudovom umeleckom kolektíve. Výraznú stopu zanechal Salva aj ako súkromný pedagóg a pedagóg na Pedagogickej fakulte v Nitre.

IL

 

Ivan Parík (1936 – 2005) bol študentom kompozície Alexandra Moyzesa, Alexandra Albrechta a Andreja Očenáša, dirigovanie študoval u Kornela Schimpla. Jeho úsporný, na svoju dobu odvážny kompozičný štýl sa prejavil už počas školských rokov. Po tomto období sa do centra jeho záujmov čoraz väčšmi dostáva modelovanie detailov voči celku kompozície. Vtedy sa Parík začal zaujímať o možnosti, ktoré poskytovalo Experimentálne štúdio Československého rozhlasu. Tu vytvoril niekoľko skladieb, priekopníckych v rámci slovenskej elektroakustickej tvorby (Hommage to William Croft, Hudba k vernisáži II, Vežová hudba). Významným bolo aj Paríkovo pôsobenie pri smolenických seminároch pre súčasnú hudbu. V sedemdesiatych rokoch sa jeho dielo dostáva do akejsi druhej tvorivej etapy, v ktorej sa vracia k romantickému ideálu a moderne, ale bez výrazného odklonu od pôvodného vlastného štýlu (Čas odchodov, Videné zblízka nad jazerom, Ako sa pije zo studničky). Parík je okrem iného autorom hudby pre deti a filmovej a rozhlasovej hudby. Mnohé mladšie generácie slovenských skladateľov ovplyvnilo jeho pôsobenie v pedagogických funkciách (na VŠMU v Bratislave).

JB