iL Bene

O podujatí

Ilja Zeljenka (1932 – 2007) Ako klavirista a skladateľ-samouk získal Ilja Zeljenka základy kompozičného remesla od Jána Zimmera a následne nastúpil na štúdium skladby na VŠMU v Bratislave. Jeho neviazaná muzikalita a spontánna hravosť našli v uvoľnenej atmosfére Cikkerovej kompozičnej triedy potrebný priestor i vhodné usmernenie, a azda práve to ho predurčilo, aby sa už zakrátko stal jednou z vedúcich osobností avantgardných snažení mladej skladateľskej generácie nastupujúcej na prelome 50. a 60. rokov. V čase vzniku 4. sonáty pre klavír (1989) mal Ilja Zeljenka na konte iba štyri skladby využívajúce tento formový druh. Naopak, neskôr sa do komponovania sonát zamiloval a do roku 2007 ich skomponoval spolu až 39 (z toho 25 pre sólový klavír). „Štvrtú klavírnu sonátu som venoval revolúcii v novembri 1989, venovanie však priamo nevyjadruje spomenutú udalosť. V oných pohnutých dňoch som ju práve dokončoval a pri jej začiatku som ani netušil, aké zlomové obdobie sa v krátkej dobe chystá. Pamätám sa však, že počas generálnej stávky som prerušil symbolicky prácu, otvoril som okno a zahral na klavíri štátnu hymnu.“   Trio pre husle, violončelo a klavír vzniklo v roku 1975 a nesie venovanie americkému súboru The Western Arts Trio. Ide o jednu z prvých skladieb, v ktorých Zeljenka na ploche komorného nástrojového obsadenia overoval možnosti komponovania na tzv. princípe bunky. Základom organizácie horizontálnych i vertikálnych vzťahov v hudobných štruktúrach sa tu – a potom aj v množstve jeho ďalších diel – stáva štvortónový model zložený z malosekundových a veľkosekundových intervalov.   Juraj Beneš (1940 – 2004) Odchovancom kompozičnej triedy Jána Cikkera na VŠMU je aj Juraj Beneš. Vo svojej skladateľskej tvorbe sa už počnúc absolventskou skladbou (opera Cisárove nové šaty) zaradil medzi výrazných predstaviteľov avantgardy 60. rokov, v priebehu nasledujúceho desaťročia ako jeden z prvých anticipoval postmoderné tendencie v slovenskej hudbe. Je autorom štyroch opier a pätnástich piesňových cyklov, aj jeho inštrumentálna tvorba však často vedie dialóg so svetom literatúry. Záhadný názov For Instance Black Pony (v preklade „Napríklad čierny poník“) Juraj Beneš získal z knihy Bernarda Shawa Great Composers: Reviews and Bombardments, keď si v rámci kapitoly Beethovenovej Eroike pospájal niekoľko viac-menej nesúvisiacich slov v stati venujúcej sa slávnemu „pohrebnému pochodu“ v druhej časti symfónie. Citáty tejto melódie, či skôr jej fragmenty, sa potom opakovane objavujú aj v samotnej skladbe. „Hral na husliach i na klavíri a na rozdiel od ostatných, ktorí rovnako beznádejne zápasili s nástrahami či dokonca nepriateľským spiknutím svojich nástrojov, on nakoniec vždy – s nezabudnuteľným, naivne víťazným úsmevom – zahral.“ (Malá československá encyklopedie: Grock, 1880 – 1959, vlastním jménem Adrien Wettach, švýcarský hudební klaun. Svou virtuozitou a lidsky jímavým humorem si získal světovou popularitu a ovlivnil řadu divadelních a fi lmových umělců.) V roku 1975 Juraj Beneš skomponoval až tri skladby s názvom Musique pour Grock: pre fl autu a gitaru, pre klarinet, husle a trombón a pre sláčikové trio. Neskôr tento voľný cyklus rozšíril o ďalšie tri pokračovania: pre fagot a violončelo, pre akordeón a pre klavír. Autor hovorí: „Ak grockovské hudby niečo spája, je to možno ich gestickosť a sizyfovské úsilie prekonať odpor (fyzikálny) veci samotnej s presvedčením a nádejou, že predsa…“

Juraj Bubnáš