Für Enikő

O podujatí

„V tom čase hrával v jednej ženevskej reštaurácii malý súbor sláčikových nástrojov s cimbalom, na ktorom exceloval maďarský umelec Aladár Rácz. Bol som týmto nástrojom nadšený, páčil sa mi na ňom jeho jednoduchý a plný zvuk, priamy kontakt hudobníka so strunami prostredníctvom paličiek držaných medzi prstami a tiež jeho lichobežníkový tvar.“ Igor Stravinskij: Kronika môjho života   Folias de España (rukopis, Barcelona 1764) Za prvú významnú virtuóznu sólovú skladbu môžeme považovať Folias de España od neznámeho autora. Skladateľ bol pravdepodobne inšpirovaný hrou talianskych a španielskych virtuózov na salterio. Vyskytujú sa v nej takmer všetky základné techniky hry na salterio a cimbal. Skladba sa skladá z desiatich variácií. Každá variácia sa venuje inej problematike, ako hre melódie so sprievodom, pizzicata, arpeggia, hre melodických terciových postupov, ako aj hre viachlasu, technike hry repetovaných tónov, virtuóznych behov a náročných skokov.

Enikő Ginzery

  If I die, I will be dead. And when I am dead, It doesn’t matter What you want to tell me. I’ll try to be dead. No way back.   Britva III pre cimbal nadväzuje na sólové skladby pre husle a flautu. Píšem ich pre interpretov, ktorých obdivujem. Je to obdiv ich vášne, zanietenia a obety nástroju. Britvu III som začal komponovať po dlhoročnom priateľstve a spoluhraní s cimbalistom a fujaristom Michalom Paľkom. Pri tvorbe videoopery Zub za zub mi Michal predstavil potenciál a krásu nástroja. Vďaka Enikő Ginzery som potom skladbu mohol dopísať. Enikő mi pomohla uspôsobiť textúru, zvoliť výber paličiek a mnoho iných detailov. Krátky recitovaný text v skladbe narúša kontinuitu idey kompozície pre sólový nástroj. Pôvodne ho mal povedať hráč na cimbal, ale lepšie bolo ho od toho oslobodiť a úlohu ponechať recitátorovi. Enikő skladbu premiérovala 5. 5. 2015 v Berlíne v rámci cyklu „Unerhörte Musik“.

Miro Tóth

  Miroslav Tóth (1981) absolvoval štúdium kompozície na VŠMU u Vladimíra Godára (2014). Predtým študoval u Jevgenija Iršaia a súkromne u Ilju Zeljenku. Na konzervatóriu v Bratislave študoval hru na saxofóne. Je tiež absolventom muzikológie na Univerzite Komenského v Bratislave. Jeho diela odzneli na množstve koncertov a festivalov doma a v zahraničí. V rokoch 2007 až 2010 autorsky realizoval audiovizuálny projekt Frutti di mare. V roku 2006 založil súbor Musica falsa et ficta špecializovaný na experimentálne improvizačné techniky, spôsoby dirigovania – soundpainting, grafický zápis a interpretáciu partitúr s prvkami improvizácie. Súbor nahral množstvo skladieb aj od slovenských skladateľov ako Martin Burlas, Marek Piaček, Daniel Matej, Peter Zagar, Ľubomír Burgr alebo Alexander Platzner. Venuje sa tvorbe inštrumentálnej, vokálnej, elektroakustickej a filmovej hudby, skomponoval koncerty, prelúdiá, komorné opery a videooperu. Pôsobí vo viacerých zahraničných a miestnych hudobných zoskupeniach a ansámbloch ako Shibuya Motors a Ensemble Mi65.     Hermann Hesse: Výrok (Spruch)   Pri všetkých veciach sveta ako brat, sestra stoj! Nech celkom prenikne Ťa, nie je viac „môj“ či „Tvoj“.   S listami spŕchnutými príjmi hrob jesenný. Tak budeš spolu s nimi vždy znova vzkriesený.   (preklad: J. Hatrík)   Für Enikő je otvorená zbierka skladieb, vznikajúca ako výraz trvalého priateľstva a spolupráce s charizmatickou slovenskou cimbalistkou Enikő Ginzery. Rovnaký podtitul, navyše s presnejším určením vnútorného zmyslu hudby, som použil v projekte z roku 2009, ktorý k označeniu „fogli d’album“ (lístky do pamätníka) pripája výraz „impastamenti sottigli“ (drobné splynutia). V tomto veľkom, trojdielnom projekte ide totiž o hudobné dotyky cimbalistky a jej nástroja so skupinou detí, hrajúcich na orffovské bicie nástroje… Lístky do pamätníka „Für Enikő“ vznikajú spontánne, bez predstavy konečného celku, ako záznamy mojich pocitov a myšlienok, ktoré prichádzajú cez predstavu nástroja a hry naň tejto vzácnej umelkyne. Viem, že ich nikdy neukončím, neuzavriem – tak ako nemožno uzavrieť hoci aj konečný ľudský život; vždy po ňom zostávajú „tri bodky“ pre tých budúcich, ktorí, verme, nezabudnú…

Juraj Hatrík

  Juraj Hatrík (1941) je slovenský skladateľ, pedagóg a hudobný teoretik. Študoval kompozíciu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave u Alexandra Moyzesa (1958 – 1962). Pôsobil v Hudobnom fonde v Bratislave, kde sa venoval najmä organizovaniu a moderovaniu prehrávok s diskusiou v Klube skladateľov a stretnutí s hudbou v stredisku Hudba a mládež. Od roku 1990 prednáša na VŠMU hudobnoteoretické predmety, a to predovšetkým hudobnú analýzu a pedagogiku. Pre budúcich pedagógov zaviedol predmet „hudobná dielňa“. Je zakladateľom a predsedom Asociácie učiteľov hudby Slovenska, na pôde ktorej založil a rozvinul tradíciu pravidelných seminárov pre učiteľov „Pedagogická Dvorana“, zameraných na rozvoj tvorivosti. Veľkú časť svojej skladateľskej tvorby venoval deťom.     Hespos už v 70. rokoch 20. stor. objavil a využil nové zvukové možnosti cimbalu. Santûr je prvá významná moderná sólová kompozícia pre cimbal v Nemecku. Nesie názov perzsko-arabského predchodcu cimbalu. Autor v skladbe používa dovtedy neznáme techniky a zvukové možnosti cimbalu. Hesposove dielo vzniklo v roku 1972 v Nemecku, v krajine, kde cimbal (predchodca cimbalu: salterio a pantaleon) upadol od konca 18. storočia do úplného zabudnutia. V súčasnosti však prežíva svoju ozajstnú renesanciu. V skladbe Santûr zohráva bohatý zvukový materiál mimoriadne dôležitú úlohu. Pravé posolstvo skladby sa zvýrazní práve v správnom riešení zvukovosti, gesta a výrazu. Hespos sám hovorí: „Zvuk predstavuje v kompozícií zvukové gesto (v nemeckom jazyku Klanggeste) a ostáva otvorené pre rôzne významy.“ Rôzne šumy a ruchy nie sú iba samoúčelnými pokusmi. Snažia sa totiž zvýrazniť pravdivosť hudby. Skladbu premierovala E. Ginzery v roku 2003 v Saarbrückene (Nemecko).

Enikő Ginzery

  Hans Joachim Hespos (1938) od roku 1964 skomponoval obrovské množstvo diel, ktoré sú zvyčajne extrémne aj na pomery nemeckej Novej hudby. Jedným z najpozoruhodnejších rysov Hesposovej hudby je to, že v nej nie je za posledných 30 rokov badateľný proces vývoja skladateľskej techniky. Hespos píše rovnako nekompromisne teraz, ako aj v minulosti a energickosť jeho práce zostáva aj dnes takmer bez konkurencie. Napísal vyše 230 skladieb, či už tradične notovaných alebo slovne a graficky znázornených. Dôležitú úlohu v nich často zohrávajú práve ľudové nástroje východoeurópskych krajín.

IL