Ensemble Ricercata – Komorný koncert v Lučenci

O podujatí

O holandskom skladateľovi Leovi Smitovi (1900 – 1943) sa nevie mnoho. Možno i kvôli tomu, že jeho život ukončila predčasne druhá svetová vojna (smrť v plynovej komore koncentračného tábora Sobibor). Talentovaný skladateľ študoval na konzervatóriu v Amsterdame hru na klavíri a kompozíciu. Spočiatku Smit vo svojej tvorbe kombinoval prvky klasickej a jazzovej hudby, no po štúdiu v Paríži sa jeho hudobná reč zmenila pod vplyvom hudby M. Ravela a D. Milhauda. Smit sa začal viac orientovať na komornú hudbu, blízkym sa mu stal neoklasicizmus a vplyv francúzskeho myslenia je citeľný najmä v nezvyčajných inštrumentačných kombináciách. Divertimento patrí medzi posledné diela skladateľa. Vzniklo v roku 1940, teda v čase, keď nacisti okupovali Holandsko. Či bola skladba koncertne uvedená ešte za skladateľovho života, nevieme, a rovnako netušíme ani, čo bolo podnetom pre jej vznik. V Divertimente sa skladateľ vracia k obľúbenému hudobnému žánru 18. storočia. V klasicizme boli divertimentá pre ich hravý charakter spoločensky veľmi žiadané a väčšinou sa komponovali na objednávku k určitej udalosti. Energické a nápadité je i Smitovo Divertimento, v ktorom môžeme spozorovať v harmóniách a rytme už spomínané prvky jazzu i francúzskeho impresionizmu.
Tomáš Boroš

Cyklus skladieb Ma mére l’Oye (Moja matka hus) Maurice Ravel napísal pre deti svojich priateľov Idu a Cipa Godebských. Dielo tvorí päť skladbičiek, ktorých inšpiráciou boli rozprávky francúzskych spisovateľov Charlesa Perraulta, Madame d’Aulnoy a Madame Leprince de Beaumont. Rozprávkové príbehy nie sú vymyslené, sú to majstrovsky spracované témy z ľudového prostredia, ktoré nesú aj určité morálne ponaučenia. Dielo komponoval v rokoch 1908 až 1910 a pôvodne bolo určené pre štvorručnú hru na klavíri. Krátko po premiére však na podnet svojho vydavateľa začal pracovať na orchestrálnej verzii a nakoniec dielo prekomponoval na baletnú suitu (tá je obohatená o ďalšiu rozprávku, prelúdium, interlúdiá a niekoľko tanečných čísel). Klavírna verzia sa skladá z piatich kontrastných častí, pričom každá z nich hudobne „opisuje“ konkrétny príbeh. Každá rozprávka má svoj názov, niektoré z nich dopĺňa citácia z originálnych literárnych diel.
Andrea Bálešová

Gymnopédia č. 1 Erika Satieho bola prvýkrát publikovaná v časopise La Musique des familles v lete v r. 1888 spolu s časťou básne Les Antiques francúzskeho básnika J. P. Contamine de Latour. Nezvyčajný názov skladby pochádza zo starého gréckeho slova Gymnopaedia. Týmto slovom sa označovali slávnosti, ktoré sa konali každoročne v Sparte a na ktorých predvádzali nahí mladí bojovníci svoje atletické a bojové schopnosti prostredníctvom rituálneho tanca. Satieho Gymnopédie sú krátke, meditatívne „atmosférické“ diela, písané v 3⁄4 takte, v ktorých figuruje jedna základná, neustále sa opakujúca téma. Svojím pokojným plynutím a nezaťažujúcim charakterom predznamenávajú vznik ambientnej hudby.

Piesňová tvorba patrí popri klavírnej u Satieho ku kľúčovým. Trois mélodies (Tri melódie) z r. 1887 patria k jeho prvým skladateľským počinom. Cyklus obsahuje tri piesne na texty španielskeho básnika Patricea Contamine de Latour: 1. Les anges (Anjeli), 2. Les eurs (Kvety) a 3. Sylvie. Pieseň Sylvie svojou pokojnou náladou zrkadlí Satieho skladateľské obdobie tzv. „bielej“, čistej hudby, plnej jemných melódií a éterických harmónií. Poézia Satieho priateľa J. P. Contamine de Latour sa stala inšpiráciou aj pre cyklus Trois autres melodies (Tri ďalšie melódie, 1886 – 1906) s časťami Les eurs (Kvety), Chanson médiévale (Stredoveká pieseň) a Chanson (Pieseň).
Andrea Bálešová

O Debussyho jedinečnosti a revolučnom prínose do hudby 20. storočia nemožno pochybovať. Jeho Faunovo popoludnie (z r. 1894) je považované za medzníkové dielo, ktoré „znepokojilo“ hudobnú societu v Paríži koncom 19. storočia a poukázalo na nové možnosti hudobného vývoja. Komornej vokálnej tvorbe sa začal Debussy venovať už počas svojho štúdia na parížskom konzervatóriu. Jeho samostatné piesne aj vokálne cykly vznikali na texty básnikov predchádzajúcej generácie i súčasníkov. K obľúbeným autorom patrili Verlaine, Bilitis, Villon, Mallarmé, Baudelaire. Slová piesne Noël des enfants qui n’ont plus de maisons (Vianoce detí bez domova) pochádzajú od samotného autora. Boli písané v predvianočnom období a vyjadrujú hnev nad situáciou, ktorú jeho rodine priniesla nemecká okupácia. Skladateľ v texte žiada, aby Nemcom nebol dopriaty príjemný sviatočný čas. Je to hnevlivá báseň, ktorá zároveň odráža francúzsku neznášanlivosť voči útoku na ich krajinu. Debussy, ktorý v tom čase zároveň začínal bojovať so zákernou rakovinou, bol opakovane nútený sťahovať sa so svojou rodinou, aby sa vyhli bojom. Náklady na lekárske ošetrenie a časté sťahovanie zvyšovali jeho už beztak vysoké dlhy. Pieseň je vyjadrením osobnej frustrácie a zároveň je poslednou, ktorú napísal. Ľúbostná pieseň Aimons-nous et dormons: Aimons-nous et dormons, sans songer au reste du monde (Milujme a spime: Milujme a spime, bez premýšľania o zvyšku sveta) na texty básnika Théodore de Banville pochádza z r. 1881. Túto pieseň písal s konkrétnou myšlienkou na vynikajúcu speváčku a umelkyňu Madamme Vasnier, s ktorou sa stretol počas svojho pôsobenia ako korepetítor v Paríži. Poetický text piesne Beau Soir: Lorsque au soleil couchant les rivières sont roses (Krásny večer: Keď slnko zapadá, rieky sú ružové) napísal Paul Bourget. Pieseň pochádza ešte z Debussyho raného tvorivého obdobia (okolo r. 1877 – 1880).
Andrea Bálešová