Ensemble Ricercata – Intermezzo

O podujatí

Stretávanie sa inteligencie v súkromných salónoch dominujúcej buržoáznej vrstvy. Živá komunikácia medzi umelcami a následné ovplyvňovanie medzi jednotlivými druhmi umenia. K salónom neodmysliteľne patriaci rozkvet komornej hudby, či expanzia piesňovej tvorby, ktoré sa snažia zachytiť a vyjadriť aktuálne idey. Aj také bolo 19. storočie v nemecko-rakúskom prostredí, v ktorom tvorila trojica umelcov, ktorých hudobné diela dnes budú potešovať minimálne jeden z našich šiestich zmyslov.

Skladby sú plné symbolických hudobných zobrazení textu básní a tiež v inotajoch reflektujú to, čo stálo za vznikom skladby. Prevaha baladickosti a uspávankového idiómu veľa vypovedá aj o individuálnom rozpoložení skladateľov. Dnešná ochutnávka z piesní Felixa Mendelsohna-Bartholdyho bude prierezom jeho celoživotnej tvorby. Vybrané piesne pretriasajú prírodnú tematiku na rôzne spôsoby. Energická pieseň Hexenlied, Op. 8 s temným podtónom figurácií v klavíri hudobne veľmi podrobne opisuje oslavu príchodu jari v spolku čarodejníc, ktoré sú služobníčkami Belzebuba. V Neue Liebe, Op. 19, No. 4 figurácie opäť zachytávajú textovú predlohu a takmer na celej ploche imitujú štrngotanie zvončekov. Da lieg’ ich unter den Bäumen, Op. 84, No. 1 má taktiež jarnú tematiku. Symbolická pieseň o živote a smrti Das Schiffl ein, Op. 99, No. 4 a pieseň Es weiss und räth es doch Keiner, Op. 99, No. 6 sú jednými z posledných Bartholdyho sólových piesní. 

Medzi ďalšie dôležité nástroje pre domáce muzicírovanie patrí klavír, ktorý má nezameniteľné postavenie aj v tvorbe nemeckého skladateľa Johannesa Brahmsa. Akoby sa v kompozíciách preň mapovali jednotlivé obdobia jeho života. Počas leta 1892 Brahms dovolenkoval v rakúskom kúpeľnom meste Bad Ischl. Priaznivá atmosféra a kontakt s kolegami z hudobnej scény rozprúdili Brahmsovu skladateľskú aktivitu, v ktorej sa zrodili i Drei Intermezzi, Op. 117. V troch miniatúrach badať skladateľov zmysel pre vyváženosť formy i zmien harmónie. Baladický charakter prvého a tretieho intermezza je v kontraste s rozpohybovaným arpeggiovým intermezzom číslo dva. O celom opuse sa zvykne hovoriť ako o trojici uspávaniek. Podporujúcim faktom pre toto tvrdenie je jednak podnadpis z dvoch veršov škótskej uspávanky v prvom intermezze, a tiež Brahmsove tvrdenie, že to posledné je „uspávankou na všetky jeho žiale“.  

Špeciálne postavenie v piesňovej tvorbe 19. storočia majú piesne, v ktorých sa ku klasickej dvojici spev a klavír pridáva tretí, zvyčajne obligátny nástroj. Pochopiteľne sa tretí nástroj musí dobre viazať s ľudským hlasom, preto sa najčastejšie využívajú husle, flauta, klarinet, či lesný roh. Stojí za to postrehnúť, ako skladateľ pristupuje k využitiu nástroja, teda či je sprievodným nástrojom k spevu alebo sa naopak pohybuje v celkom samostatnej melodickej línii. Dve Brahmsove Piesne, op. 91 pre spev, violu a klavír sú verným príkladom dobovej expanzie komornej hry. Obe piesne sú trojdielne, pričom stredný diel sa nesie v pochmúrnejšom duchu. Napriek tomu, že sú radené pod rovnaké opusové číslo, medzi ich vznikom ubehlo vyše dvadsať rokov (1863 – 1884).

Čo teda piesne spája? Brahms rád piesne venoval svojim blízkym, najčastejšie manželkám a dcéram priateľov. Piesne, op. 91 sú špeciálne venovaním – manželom Joachimovcom, s ktorých životnými udalosťami sa spájajú a dvojica sa taktiež hodila na ich interpretáciu (Joseph – huslista/violista a manželka Amália speváčka-altistka). Mladšia z piesní Gestillte Sehnsucht na rovnomennú Rückertovu báseň vznikla v období rozvodu manželov, zatiaľ čo Geistliches Wiegenlied (text: Lope de Vega) bola skomponovaná na ich svadbu. Neskôr bola prerobená k príležitosti krstu ich syna Johannesa, pomenovaného po samotnom skladateľovi. Pieseň sa začína violovým sólom, ktoré uvedie melódiu koledy Joseph, lieber Joseph mein. Jej navracanie sa počas celej piesne, ktorá je akoby uspávankou, vľúdne dopĺňa vokálny part. Využitie koledy, v ktorej Mária žiada Jozefa o pomoc s dieťaťom, je akýmsi Brahmsovým skrytým odkazom pre samotného menovca Joachima.  

V poslednom roku svojho života Schubert napísal niekoľko sólových piesní a dve piesne, ktoré využívajú obligátny nástroj – Auf dem Strom s použitím lesného rohu a Der Hirt auf dem Felsen s využitím klarinetu. Necelý mesiac pred smrťou v októbri 1828 Schubert dokončil pieseň Der Hirt auf dem Felsen, ktorá je akoby sumarizáciou jeho bohatej skladateľskej praxe v oblasti piesňovej tvorby. Kontrastnosť troch úsekov, z ktorých sa pieseň skladá vyplýva jednak z jej obsahu a tiež z pozadia jej vzniku. Operná speváčka Anna Milder Hauptmann (prvá predstaviteľka Leonory v Beethovenovom Fideliovi) v listovej komunikácii prosila Schuberta o skomponovanie piesne, ktorá by zachytávala dobovú „nemeckú idylku“. Chcela tiež, aby sa pieseň hodila na veľké koncertné pódium, teda bola rozsahovo akoby áriou, v ktorej by mohla preukázať svoje spevácke danosti. Schubert skutočne skomponoval „pieseň na želanie“ – zmeny tempa napomáhajú k diverzite emočného stvárnenia, odhaľujú vyspelosť interpreta. Pre dosiahnutie kontrastnosti sa Schubert rozhodol celkom nezvyčajne zostaviť pieseň z troch rôznych básni od dvoch autorov Karla Augusta Varnhagena a Wilhelma Müllera (jeho básne zhudobnil aj v známych cykloch Die schöne Müllerin a Winterreise).  
Kristína Gotthardtová