Ensemble Ricercata – CINEMA

O podujatí

  V každom období vývoja artificiálnej hudby sa objavujú osobnosti, ktoré prinášajú impulzy do procesu formovania hudobného myslenia nielen svojimi dielami, ale najmä svojimi prevratnými myšlienkami, filozofickými a estetickými názormi. K takýmto osobnostiam nepochybne patrí skladateľ, klavirista, ilustrátor a spisovateľ Erik Satie (1866 – 1925). Aj keď v Satieho rozsiahlom hudobnom diele nájdeme mnoho zaujímavých a hodnotných kompozícií, jeho umelecké idey dramaticky ovplyvňujú nielen jeho súpútnikov, ale i jeho pokračovateľov v ďalšom období. Aj Claude Debussy (1862 – 1918) je jedným z tých, pre ktorého boli Satieho myšlienky inšpiráciou. A zároveň bol jedným z mála tých, ktorí Satieho dokázali vyprovokovať a ovplyvniť v jeho umeleckom konaní.   Debussy bol v začiatkoch svojej tvorby silne ovplyvnený Wagnerom. Neskôr začal presadzovať myšlienku, že francúzska hudba si musí nájsť vlastnú cestu a prostriedky vyjadrovania. Na zvrat v jeho myslení mal iste vplyv aj Satie: „V tom období som písal ‚Le Fils des étoiles‘ a vysvetľoval som Debussymu, že Francúz sa má oslobodiť od wagnerovskej výstrednosti, ktorá nemôže byť žiadnym riešením pre naše národné úsilie. Poukázal som i na to, že v podstate nie som antiwagnerovec, ale že jednoducho máme tvoriť svoju vlastnú hudbu… Prečo by sme nemohli používať prostriedky, ktoré preslávi Claude Monet, Cézanne, Toulouse-Lautrec a iní? Prečo by sme nemohli tieto prostriedky uplatniť v hudbe? Nie je nič jednoduchšie.“   O úprimnom vzťahu týchto dvoch umelcov svedčí aj ďalšie Satieho vyjadrenie: „Keby som nemal Debussyho, neviem, s kým by som hovoril o veciach, presahujúcich rámec bežnej konverzácie, s kým by som sa delil o svoje úbohé myšlienky, pokiaľ sa o ne vôbec s niekým delím. Umelci našich dní sa stále viac stávajú obchodníkmi a myslia ako právnici…“ Prvé stretnutie týchto dvoch velikánov francúzskej hudby sa odohralo pravdepodobne niekedy okolo roku 1889. V tom čase mal Satie za sebou už niekoľkoročné štúdium klavíra na konzervatóriu (štúdiá nedokončil) a za sebou prvé skladateľské pokusy. V tomto čase vznikla aj Gymnopédia č. 1, ktorá bola prvýkrát publikovaná v časopise La Musique des familles v lete v r. 1888 spolu s časťou básne Les Antiques francúzskeho básnika J. P. Contamine de Latour. Nezvyčajný názov skladby pochádza zo starého gréckeho slova Gymnopaedia. Týmto slovom sa označovali slávnosti, ktoré sa konali každoročne v Sparte a na ktorých predvádzali nahí mladí bojovníci svoje atletické a bojové schopnosti prostredníctvom rituálneho tanca. Satieho Gymnopédie sú krátke, meditatívne „atmosférické“ diela, písané v ¾ takte, v ktorých figuruje jedna základná, neustále sa opakujúca téma. Svojím pokojným plynutím a nezaťažujúcim charakterom predznamenávajú vznik ambientnej hudby.   Piesňová tvorba patrí popri klavírnej u Satieho ku kľúčovým. Trois mélodies (Tri melódie) z r. 1887 patria k jeho prvým skladateľským počinom. Cyklus obsahuje tri piesne na texty španielskeho básnika Patricea Contamine de Latour: 1. Les anges (Anjeli), 2. Les fleurs (Kvety) a 3. Sylvie. Pieseň Sylvie svojou pokojnou náladou zrkadlí Satieho skladateľské obdobie tzv. „bielej“, čistej hudby, plnej jemných melódií a éterických harmónií. Poézia Satieho priateľa J. P. Contamine de Latour sa stala inšpiráciou aj pre cyklus Trois autres melodies (Tri ďalšie melódie, 1886 – 1906) s časťami Les fleurs (Kvety), Chanson médiévale (Stredoveká pieseň) a Chanson (Pieseň). V cykle Trois mélodies z r. 1916 pokračoval Satie vo svojom obľúbenom trojčasťovom spájaní básní, piesní. Cyklus obsahuje piesne: 1. La statue de bronze (Bronzová socha), 2. Daphénéo a 3. Le chapelier (Klobučník). Každá z piesní je písaná na texty iného básnika. Pieseň Le chapelier vznikla na text René Chalupta. Satie sa tu prejavuje ako „ironik, vtipný a zručný parodista“ (R. H. Myers).   Cyklus Ludions pre hlas a klavír (alebo organ) bol skomponovaný v r. 1923 na slová excentrického básnika a novinára Léona-Paula Farguea pri príležitosti otvorenia maškarného bálu u grófa De Beaumonta. Päť absurdných piesní je jedným z posledných Satieho diel, skompletizoval ich len dva roky pred svojou smrťou. Dielka sú krátke, lyrické i vtipné, interpretácia celého cyklu trvá len okolo päť minút. Poslednú z básní, Chanson du chat (Mačacia pieseň), napísal Fargue na počesť obéznej mačky Potasson, podľa ktorej ho jeho priatelia žartom prezývali. Satieho pieseň je kabaretnou paródiou, ktorá si vokálnu linku požičala z tradičnej detskej francúzskej piesne Compère Guilleri.   Od r. 1899 si Satie začal zarábať ako kabaretný klavirista. V tom čase bol nútený zadaptovať a zaranžovať stovky populárnych piesní pre klavír alebo klavír a spev. Mnohé ho inšpirovali k napísaniu množstva vlastných melódií (skratka Caf Conc značí „café-concert“ music, tzn. kaviarenská hudba). K dielam najpopulárnejším iste patrí jeho Tendrement (Nežne) na texty Vincenta Hyspu a La diva de l’empire (Cisárska primadona) na text Dominiquea Bonnauda a Numu Blèsa. V neskoršom veku Satie odmietal svoju kabaretnú tvorbu ako „podradnú a mizernú, priečiacu sa jeho naturelu“, avšak v mladom veku tvorila tvorba a prezentácia takejto hudby jeho hlavný príjem.   Sports et divertissements (Športy a hry) je cyklom 21 krátkych klavírnych kusov, ktoré vznikli v r. 1914. Cyklus sa skladá z úvodného chorálu a 20 hudobných miniatúr zobrazujúcich rôzne športy a voľnočasové aktivity. Prvýkrát boli publikované v r. 1923 a dodnes sú považované za jedno z najlepších Satieho diel. Dielo vzniklo na podnet Luciena Vogela, vydavateľa slávnych parížskych módnych časopisov La Gazette du Bon Ton a Vu. Tieto časopisy boli koncipované ako ‚livre d’artiste‘ – ‚umelecká kniha‘, luxusný, drahý zberateľský album spájajúci umenie, literatúru a príležitostne hudbu, ktorý bol obľúbený medzi francúzskymi znalcami v rokoch pred prvou svetovou vojnou. Ilustrátor Charles Martin poskytol Vogelovi umelecké diela, 20 vtipných leptov, ktoré ukazujú hráča pri hre oblečeného podľa najnovšej módy. Samotný názov bol reklamným sloganom, ktorý sa našiel v časopisoch pre ženy daného obdobia a ktorého cieľom bolo pritiahnuť turistov do luxusných letovísk. Hovorí sa, že ponuku napísať hudbu ku kresbám ako prvý dostal Igor Stravinskij, no ponuku odmietol kvôli nízkemu honoráru. Satie, ktorý následne dostal túto ponuku na základe odporúčania Valentina Huga, sa stal najvhodnejším kandidátom na napísanie takéhoto typu diel. Satie sa stotožňoval s koncepciou ‚livre d’artiste‘. Našiel v ňom ideálny formát pre svoje jedinečné interdisciplinárne aktivity. Vogel mal na Satieho kompozície jedinú požiadavku – „Keep it short“. Jedna strana na skladbu – táto idea dokonale vyhovovala Satieho hudobným predstavám. Partitúry krátkych skladieb ozvláštňujú jeho komentáre, poznámky, ktoré sa vyskytujú v určitých ich miestach. Texty niekedy evokujú konkrétny pocit či akciu, no sú častokrát ‚odťažité‘, nesúvisiace ani s hudobným dejom, ani s náladou skladby. Satieho komentáre v partitúrach sa v tomto období objavovali veľmi často, stali sa charakteristickou črtou jeho klavírnych skladieb. Vogelovi sa páčili tieto dodatočné, spontánne príspevky a súhlasil s tým, aby sa dostali ako faksimile aj do časopisu. O vzťahu Satieho hudby a Martinových kresieb sa mnoho diskutuje. Neexistuje žiadny záznam o tom, že by Satie pri komponovaní cyklu kontaktoval Charlesa Martina alebo mal prístup k jeho kresbám. Niektorí muzikológovia veria, že Satie ‚zhudobnil‘ aspoň jeden z obrázkov (Le golf) a že existuje priama nadväznosť a komunikácia medzi Martinovými kresbami a Satieho hudbou. Iní tvrdia, poznajúc Satieho umelecké názory, že ak aj vedel o obrazoch vopred, očividne sa necítil povinný ich používať a svoju prácu filtroval prostredníctvom vlastnej fantázie. Whiting hovorí: „zatiaľ čo vzťah Satieho hudby k vlastným textom je pomerne blízky, vzťah hudby ku kresbe je neuchopiteľný.“ Slovenská premiéra tohto cyklu sa uskutočnila 11. júna 1995 na koncerte „Mon ami Satie“ v rámci festivalu Večery novej hudby (Jean-Pierre Armengaud – klavír, Laco Kerata – recitátor). Dielo Cinéma je prvou komponovanou skladbou pre film. Vzniklo v r. 1924 k filmu Entr’acte od René Claira. Hudba predznamenáva nástup minimalizmu s jeho typickými znakmi – jednoduchými tónovými štruktúrami, výraznou rytmikou a repetitívnosťou. Formovo je dielo komponované tzv. blokovou technikou, kde jednotlivé úseky sú k sebe priraďované bez spojovacích úsekov. Samotný film Entr’acte sa odohráva v Paríži, pozostáva z dvoch častí, pričom v úvodných dvoch minútach sa nám na obrazovke predstavia Erik Satie a maliar a básnik Francis Picabia.   O Debussyho jedinečnosti a revolučnom prínose do hudby 20. storočia nemožno pochybovať. Jeho Faunovo popoludnie (z r. 1894) je považované za medzníkové dielo, ktoré „znepokojilo“ hudobnú societu v Paríži koncom 19. storočia a poukázalo na nové možnosti hudobného vývoja. Skladbu Premiére Rhapsodie (Prvá rapsódia) pre klarinet skomponoval Debussy v roku 1910 ako Rapsódiu pre klarinet a klavír. Dielo, často uvádzané aj vo verzii pre klarinet a orchester (z r. 1911), vzniklo na objednávku parížskeho konzervatória, ktoré si želalo vytvoriť skladby pre klarinet – jednu ako prednesovú a jednu určenú pre hru z listu. Debussy skomponoval dve diela – klarinetovú rapsódiu a skladbu Petite Pièce pre klarinet a klavír. Skladateľ v snahe maximálne využiť zvukové možnosti klarinetu spolupracoval pri komponovaní s popredným francúzskym klarinetistom Prosperom Mimartom. Výsledok Debussyho potešil. „Je to jeden z najroztomilejších kúskov, aké som zložil“, vyhlásil radostne po vypočutí skladby. V žánri klarinetových koncertných diel je to novátorské dielo, ktoré znamenalo veľký prínos do klarinetovej literatúry.   Skladba má voľnú formu, často dochádza k striedaniu tempa a nálady, melodika miestami pripomína Faunovo popoludnie, inokedy je ostrá a dynamická, s väčšími kontrastmi, práca s harmóniou je odvážna. Debussy zbavuje klavír perkusívneho zvuku, usiluje sa o to, aby tóny klavíra v jeho kompozíciách vyznievali tak, akoby klavír nebol kladivkovým nástrojom a hráč sa dotýkal priamo strún. „Nemám rád klavírne koncerty Mozarta, no priam nenávidím koncerty Beethovenove“, vyjadril sa raz v tejto súvislosti. K svojmu cieľu sa dopracoval i pomocou nového spôsobu používania klavírnych pedálov. Týmito myšlienkami významne ovplyvnil vývoj klavírnej hry a štýlu, ako sa to predtým podarilo azda len Chopinovi. Všetky tieto atribúty Debussyho tvorby môžeme pozorovať aj v skladbe Premiére Rhapsodie. V orchestrálnej verzii je zaujímavá súhra orchestra a klarinetu, ktorý niekedy vystupuje do popredia, inokedy je rôzne kombinovaný s inými nástrojmi.   Vokálna tvorba Claude Debussyho je pomerne rozsiahla. Popredné miesto zaujíma jeho jediná opera Pélleas a Melissanda na motívy rovnomennej básne belgického básnika Mauricea Maeterlincka, ďalej sú to zborové diela a cappella i v spojení s orchestrom, kantáty a lyrické scény pre vokálne trio a orchester ale i komorné skladby pre hlas a klavír. Komornej vokálnej tvorbe sa začal Debussy venovať už počas svojho štúdia na parížskom konzervatóriu. Jeho samostatné piesne aj vokálne cykly vznikali na texty básnikov predchádzajúcej generácie i súčasníkov.   K obľúbeným autorom patrili Verlaine, Bilitis, Villon, Mallarmé, Baudelaire. Medzi najvýznamnejšie piesňové cykly môžme zaradiť: Cinq poèmes de Charles Baudelaire (Päť poém podľa Ch. Baudelaira, 1887 – 1889), Trois mélodies de Verlaine (Tri melódie podľa Verlaina, 1891), Fêtes galantes I. a II. (Galantné slávnosti, 1891 – 1892/1904), Trois ballades de François Villon (Tri balady podľa F. Villona, 1910) a iné. Dnes ponúkaný výber piesní je akousi mozaikou vokálnej tvorby v rozmedzí rokov 1880 až 1915. Pieseň Apparition: La lune s’attristait… (Zjavenie: Mesiac smútil…) vznikla v r. 1884 na slová Stéphana Mallarmého, ktorého báseň Prélude à l’Après-midi d’un faune bola Debussymu inšpiráciou aj k napísaniu jeho slávneho Faunovho popoludnia. Slová piesne Noël des enfants qui n’ont plus de maisons (Vianoce detí bez domova) pochádzajú od samotného autora. Boli písané v predvianočnom období a vyjadrujú hnev nad situáciou, ktorú jeho rodine priniesla nemecká okupácia. Skladateľ v texte žiada, aby Nemcom nebol dopriaty príjemný sviatočný čas. Je to hnevlivá báseň, ktorá zároveň odráža francúzsku neznášanlivosť voči útoku na ich krajinu. Debussy, ktorý v tom čase zároveň začínal bojovať so zákernou rakovinou, bol opakovane nútený sťahovať sa so svojou rodinou, aby sa vyhli bojom. Náklady na lekárske ošetrenie a časté sťahovanie zvyšovali jeho už beztak vysoké dlhy. Pieseň je vyjadrením osobnej frustrácie a zároveň je poslednou, ktorú napísal. Ľúbostná pieseň Aimons-nous et dormons: Aimons-nous et dormons, sans songer au reste du monde (Milujme a spime: Milujme a spime, bez premýšľania o zvyšku sveta) na texty básnika Théodore de Banville pochádza z r. 1881. Túto pieseň písal s konkrétnou myšlienkou na vynikajúcu speváčku a umelkyňu Madamme Vasnier, s ktorou sa stretol počas svojho pôsobenia ako korepetítor v Paríži. Poetický text piesne Beau Soir: Lorsque au soleil couchant les rivières sont roses (Krásny večer: Keď slnko zapadá, rieky sú ružové) napísal Paul Bourget. Pieseň pochádza ešte z Debussyho raného tvorivého obdobia (okolo r. 1877 – 1880). Pieseň Nuit d’étoiles (Hviezdna noc) patrí k Debussyho najznámejším a najhrávanejším. Zhudobňuje text francúzskeho symbolistu Théodore de Banville z r. 1880. Pieseň dokonale reprezentuje Debussyho raný piesňový štýl a je priamym dôkazom toho, ako príroda a literatúra inšpirovali mladých umelcov v tvorbe. Originálna báseň má 4 strofy, Debussy zhudobnil tretiu z nich. Klavírny sprievod imituje harfu spomínanú v prvej strofe básne, zatiaľ čo hlas rozpráva príbeh o stratenej láske. Spojenie hudby Erika Satieho a Clauda Debussyho do jedného koncertného programu nie je pre nás prekvapivým. Aj keď ich vzájomný vplyv je zrejmý, kontrastnosť spôsobu ich hudobného vyjadrovania, zvuková rozmanitosť a rozdielna práca s hudobným materiálom sú známkami jedinečného a osobitého talentu každého z nich. A zárukou jedinečného hudobného zážitku! Prajem vám príjemné počúvanie. Andrea Bálešová