Nové Zámky – Chansons Madécasses

O podujatí

MAURICE RAVEL (1875 – 1937) sa do dejín hudby zapísal ako skladateľ s mimoriadne sofistikovanou predstavou, neopakovateľnou invenciou a precíznym skladateľským remeslom. Slovami Igora Stravinského je Ravel „švajčiarsky hodinár“, v ktorého skladbách má každá súčiastka svoje miesto a pracuje správne.   Maurice Ravel sa narodil v roku 1875 v Ciboure na juhu Francúzska. K hudbe ho priviedol jeho otec, ktorý bol amatérskym hudobníkom. Ako 7-ročný sa začal venovať hre na klavíri, o pár rokov neskôr aj štúdiu harmónie a kontrapunktu. V r. 1889 bol prijatý na Parížske konzervatórium, kde študoval klavírnu hru a kompozíciu. Okrem toho, že v r. 1891 získal prvú cenu na konzervatoriálnej súťaži v hre na klavíri, ako študent veľmi nevynikal. Napriek sľubne sa rozvíjajúcej dráhe klaviristu Ravelovou túžbou bolo stať sa skladateľom. Konzervatívne akademické prostredie mu veľmi nevyhovovalo, tak ako ani jeho prvý učiteľ kompozície – Charles Wilfrid de Bériot. V r. 1895 Ravel z konzervatória odišiel, dva roky na to sa však vrátil a v štúdiu pokračoval pod vedením Gabriela Faurého. Fauré bol pre Ravela ideálnym učiteľom, poskytol mu dostatok priestoru na vlastné hľadanie a bol preňho veľkým vzorom. Ravelovo postavenie na konzervatóriu bolo i napriek umeleckému progresu a kompozičným úspechom značne oslabované averziou vtedajšieho riaditeľa Théodora Duboisa. V r. 1900 bol znova z konzervatória vylúčený a štúdiá u Faurého ukončil len ako mimoriadny študent v r. 1903. Počas tohto obdobia sa niekoľkokrát pokúšal získať prestížnu Rímsku cenu (Prix de Rome), nikdy sa mu to však nepodarilo. Konzervatívne zmýšľajúca porota zakaždým uprednostnila dielo iného skladateľa, vyčítajúc Ravelovi jeho pokrokovosť. Posledný pokus o získanie Rímskej ceny (1905) a Ravelov neúspech sprevádzal obrovský celoštátny škandál, ktorý si vyžiadal odstúpenie Théodora Duboisa z postu riaditeľa a totálnu reorganizáciu Parížskeho konzervatória…   Ravel si už v tom čase získal ako skladateľ veľké uznanie. Bol obľúbený nielen u svojich liberálnych súčasníkov, ale aj u širokého publika. Okrem francúzskej hudby – Couperina, Rameaua, Satieho, Faurého či Debussyho – nachádzal inšpiráciu v dielach ruských skladateľov, španielskej hudbe a jazze. V mnohých jeho klavírnych dielach objavíme imanentný vplyv Haydna, Mozarta, Schuberta, Chopina či Liszta. Spolu s Claudom Debussym reprezentuje umenie tzv. hudobného impresionizmu. Napriek tomu mu jeho skladateľské nadanie umožnilo prekročiť hranice tohto štýlu a poukázať na nové možnosti vývoja hudby v 20. storočí. „Ravel sa vari skôr blíži ku klasicizmu dvadsiateho storočia než k Debussyho impresionizmu.“ (T. Chylinska: Sprievodca koncertami).   Sonatína pre klavír vznikala v r. 1903 – 1905. Podnet na napísanie skladby prišiel od Ravelovho dobrého priateľa Michela Dimitrija Calvocoressiho, ktorý ho upozornil na skladateľskú súťaž vyhlásenú umeleckým a literárnym časopisom Weekly Critical Review. Ravel by bol možno súťaž vyhral, nakoľko bol jej jediným účastníkom, avšak súťaž bola zrušená. O dva roky neskôr pokračoval v začatej práci a k prvej časti – Modéré pridal ďalšie dve: Mouvement de menuet a Animé. Dielo je písané vo forme trojčasťového sonátového cyklu, pričom prvá časť sa pridržiava striktnej sonátovej formy, vyznačuje sa jemným zvukovým zafarbením, nečakanými pianissimami a živým pulzujúcim pohybom. Strednú časť charakterizuje pokojný, slávnostný menuet, ktorý stojí v protiklade k prvej časti i záverečnému virtuóznemu finále. Sonatína patrí k obľúbeným a často hrávaným Ravelovým dielam. Krátko po premiére v r. 1906 priniesla autorovi nielen pozitívnu odozvu publika, ale aj lukratívnu ponuku od prestížneho parížskeho vydavateľa Duranda – exkluzívnu zmluvu na vydávanie jeho diel.   Duo alebo Sonáta pre husle a violončelo vznikla na počesť Ravelovho súpútnika – Clauda Debussyho, ktorý zomrel v r. 1918. Ravel začal na diele pracovať v r. 1920, keď si Henry Prunière, editor časopisu La Revue Musicale, uňho objednal kompozíciu na pamiatku Debussyho. Tak vznikla prvá časť – Allegro, ktorá bola v tom istom roku aj publikovaná v zbierke Le Tombeau de Claude Debussy. Ravel zamýšľal v diele pokračovať, no nedarilo sa mu. V septembri 1921 si poznamenáva: „Tento diabol Duo mi spôsobuje smrteľné muky.“ Nakoľko Ravel v tom čase pracoval aj na ďalších skladbách, štvorčasťovú Sonátu dokončil až v r. 1922. Dielo odráža Ravelov záujem o kontrapunkt a hudbu predchádzajúcich historických období. Autor sám považuje dielo za kľúčový bod svojej skladateľskej práce. Ako hovorí: „…hudba je tu obnažená až na kosť. Vábivosť harmónie je potlačená a do popredia sa dostáva melódia.“ Skladba má štyri časti: I. Allegro (Rýchlo), II. Très vif (a scherzo) (Veľmi rýchlo, scherzo), III. Lent (Pomaly), IV. Vif, avec entrain (Rýchlo, veselo). Premiéra sa konala v apríli 1922 v Paríži.   Cyklus skladieb Ma mére l’Oye (Moja matka hus) skladateľ napísal pre deti svojich priateľov Idu a Cipa Godebských, ktorým je venovaná aj Sonatína pre klavír. Dielo tvorí päť skladbičiek, ktorých inšpiráciou boli rozprávky francúzskych spisovateľov Charlesa Perraulta, Madame d’Aulnoy a Madame Leprince de Beaumont. Rozprávkové príbehy nie sú vymyslené, sú to majstrovsky spracované témy z ľudového prostredia, ktoré nesú aj určité morálne ponaučenia. Dielo komponoval v rokoch 1908 až 1910 a pôvodne bolo určené pre štvorručnú hru na klavíri. Krátko po premiére však na podnet svojho vydavateľa začal pracovať na orchestrálnej verzii a nakoniec dielo prekomponoval na baletnú suitu (tá je obohatená o ďalšiu rozprávku, prelúdium, interlúdiá a niekoľko tanečných čísel).   Klavírna verzia sa skladá z piatich kontrastných častí, pričom každá z nich hudobne „opisuje“ konkrétny príbeh. Každá rozprávka má svoj názov, niektoré z nich dopĺňa citácia z originálnych literárnych diel. Prvá časť Pavane de la Belle au Bois Dormant (Pavana Šípkovej Ruženky) je jednoduchou, pokojnou, krátkou skladbičkou, ktorá približuje krásu spiacej dievčiny a otvára poslucháčovi dvere do čarovného sveta rozprávok. Druhú časť Petit Poucet (Palček) Ravel doplnil textom Charlesa Perraulta (1628 – 1703), ktorého príbehy vyšli v zbierke Príbehy alebo Rozprávky zo starých čias s ponaučeniami: „Zdalo sa mu, že ľahko nájde cestu pomocou omrviniek chleba, ktoré sypal všade, kade prechádzal. Bol však veľmi prekvapený, keď nenašiel ani jedinú omrvinku; prileteli vtáčiky a všetko zjedli!“ Hudba Palčeka je jemná, vlní sa ako cesty, ktoré majú priviesť deti domov, zároveň nekonečná, niekedy plná otázok, hrozieb i strachu. Zmätené blúdenie Ravel vyjadruje špecifickou hrou s metrorytmom – radením čoraz dlhších taktov za sebou (2/4, 3/4, 4/4, 5/4) a narúšaním pravidelnosti pulzu. Laideronnette, Impératrice des pagodes (Špata, Cisárovná pagod) je tretím príbehom cyklu. Námet pochádza od francúzskej spisovateľky Madame Catherine d’Aulnoy (1651 – 1705). Madame d’Aulnoy bola známa svojou záľubou v písaní fantazijných príbehov, ktoré nazývala contes de fées (rozprávky). Hudba je rýchla, rytmický pohyb evokuje hru zvonov, ku ktorým sa pridávajú hudobné nástroje, rozoznievajú sa a radujú zo zvuku. Ravel znova cituje z rozprávky: „Vyzliekla sa a vošla do kúpeľa. Hneď všetky pagody začali spievať a hrať na hudobných nástrojoch; jedny mali teorby urobené z orechovej škrupinky, iné mali violy spracované zo škrupiniek mandlí, lebo bolo treba nástroje prispôsobiť ich vzrastu.“   Štvrtá rozprávka nám približuje Rozhovory Krásky so Zvieraťom (Les entretiens de la Belle et la Bête), ktorej autorkou je francúzska spisovateľka Marie Leprince de Beaumont (1711 – 1780). Ravel sa inšpiroval konverzáciou dvoch hlavných postáv: — „Keď myslím na tvoje dobré srdce, nezdáš sa mi taký škaredý.“ „Ach, mám naozaj dobré srdce, ale som ohavný.“ „Je veľa ľudí, ktorí sú oveľa ohavnejší než ty.“ „Keby som bol múdry, zložil by som ti za to na poďakovanie poklonu, ale veď ja som iba hlúpe zviera.“ — „Kráska, zoberieš si ma za muža?“ „Nie, Zviera!“ — „Umieram šťastný, pretože ťa ešte raz vidím!“ „Nie, môj najdrahší, nezomieraš. Budeš žiť, aby si sa mohol stať mojím manželom.“ A hľa, Zviera zmizlo a ona uvidela pri svojich nohách princa, krásneho ako láska a princ je ďakoval za vyslobodenie zo zakliatia.   Ravelova hudba podmanivo sprevádza všetky stretnutia Krásky a Zvieraťa. Sugestívny valčíkový pohyb vyvoláva pocit, že títo dvaja spolu tancujú a rozprávajú sa, inokedy Zviera prejaví svoju desivú tvár, aby sa vzápätí premenilo na milujúceho tvora, ktorý hľadí do pôvabnej tváre krásnej dievčiny. V záverečnej časti Le jardin féerique (Začarovaná záhrada) sa cyklus uzatvára a vrcholí hlaholom zvonov.   Komorné vokálne diela tvoria dôležitú súčasť Ravelovej tvorby. Už v r. 1894 vznikla Balada o kráľovnej, ktorá umrela z lásky (Ballade de la reine morte d’aimer) na slová francúzskeho básnika Rolanda de Marès (1874 – 1955). Texty ďalších samostatne stojacich piesní i rozsiahlejších vokálnych cyklov pochádzajú od samotného skladateľa alebo z pera rôznych básnikov, napr. Stéphana Mallarmého (Sainte, Trois poémes de Stéphane Mallarmé), Paula Verlaina (Un grand sommeil noir, Sur l’herbe), Émila Verhaerena (Si morne), Julesa Renarda (Histoires naturelles), Pierra de Ronsard (Ronsard à son âme) a iných. V tejto súvislosti iste nemožno zabudnúť na vokálne cykly, ktoré prezrádzajú Ravelovu záľubu v hudbe rôznych národov: Cinq mélodies populaires grecques (Päť gréckych ľudových piesní), ktoré v r. 1907 publikoval spolu s Rosenthalom; v Chants populaires (Ľudové piesne) spracoval pieseň španielsku, francúzsku, taliansku a hebrejskú. K hebrejským motívom sa vrátil aj v Dvoch hebrejských piesňach (Deux mélodies hébraïques).   Chansons madécasses (Madagaskarské piesne) z rokov 1925 až 1926 nepatria k cyklom inšpirovaným folklórom. Texty piesní pochádzajú z básnickej zbierky Chan sons madé  casses, traduites en françois od francúzskeho básnika Évarista de Parny (1753 – 1814). Piesňový cyklus vznikol na objednávku americkej mecenášky umenia Elizabeth Sprague Coolidge, ktorej sú piesne aj venované. Do cyklu Ravel vybral tri básne: Nahandove, Aoua a Il est doux (Je to sladké), no na žiadosť Coolidgeovej k mezzosopránovému partu priraďuje trojčlenný inštrumentálny súbor – flautu, violončelo a klavír. Každá pieseň má iný charakter, nesie rozličný emocionálny náboj, čomu je prispôsobená aj práca s hlasom a ostatnými nástrojmi. „Je to určitý druh kvarteta, v ktorom spevácky part hrá úlohu vedúceho nástroja“, hovorí Ravel, „vládne [tu] jednoduchosť a taktiež nezávislosť hlasov.“   Prvá pieseň „Nahan dove, ô belle Nahandove!“ (Nahandove, ó drahá Nahandove) je najdlhšou z celého cyklu, jej text opisuje básnikovu lásku k domorodej žene a ich blížiace sa stretnutie. Centrálna pieseň „Aoua!“ čerpá z Parnyho poémy „Méfiezvous des Blancs“ (Daj pozor na belocha), v ktorej upozorňuje na udavačstvo a zlobu „bieleho muža“. Je plná disonancií, harmonických nestálostí a vzruchu. Posledná pieseň „Il est doux…“ (Je to sladké…) sa vracia do pokojnej atmosféry začiatku a znova približuje čarovný svet lásky muža a ženy.   Vladimir Jankélévitch vo svojej knihe o Ravelovi píše: „Dômyselnosť je spolu s hazardérstvom najvýraznejšou črtou Ravelovho tvorivého ducha. Ravelova hudba – tak ako hudba všetkých skutočných umelcov, napríklad Chopina či Faurého –, neudržiavala krok so životom, ale naopak, uzavrela sa do akejsi „rajskej záhrady“, do druhej prirodzenosti podobnej magickej hradbe obkolesujúcej miesto zasvätené veštbe, ktoré sa stalo fiktívnym svetom umenia. Hudba je slávnosť, na ktorú nechodíme vo všedných, ale vo sviatočných šatách, vyberaný spôsob vyjadrovania, dôkaz, že hneď po prekročení prahu sme sa ocitli v inom svete“.   Sme radi, že ste prijali pozvanie na túto slávnosť a vďaka Ravelovej hudbe vám môžeme dvere iného sveta otvoriť.   Andrea Bálešová