Dolný Kubín – Songs My Mother Taught Me

O podujatí

Ensemble Ricercata sa etabloval ako rešpektované hudobné teleso, ktoré poslucháčovi dokáže priniesť vždy niečo nové, hodnotné. Od počiatku bolo jeho hlavnou ideou sprístupňovanie a popularizácia domácej i svetovej súčasnej komornej tvorby formou atraktívnych koncertných dramaturgií. Súbor, ktorý prijal názov Ricercata (z tal. ricercare – hľadať, pátrať, skúmať, bádať atď.) neostal týmto snahám nič dlžný. Každoročne starostlivo hľadá, pátra, objavuje – diela „staré“ i nové.   Spoločným menovateľom programu dnešného koncertu je tvorba dvoch umeleckých osobností, ktoré výrazne zasiahli do vývoja hudby 20. storočia. Aj keď životné korene týchto autorov siahajú do posledných desaťročí 19. storočia, ich umelecké idey presahujú tradičné kompozičné postupy a radikálne sa orientujú na hľadanie nových výrazových prostriedkov. Začiatok 20. storočia predstavuje vo vývoji hudobného myslenia zložité obdobie. Samotná hudba predstavuje akúsi mozaiku javov, ktoré koexistujú, vzájomne sa ovplyvňujú, negujú, odmietajú i ctia. Hudbu tohto obdobia charakterizujú na jednej strane významné diela vyrastajúce z neskororomantickej estetiky – napr. symfónie Gustava Mahlera, opery Richarda Straussa či Giacoma Pucciniho, na strane druhej diela autorov, ktorí sa snažia pretrhnúť nite tradície. Títo umelci hľadajú nielen nové spôsoby vyjadrovania, ale všímajú si aj nové témy, reflektujú meniace sa životné pomery i spoločenské udalosti, ktoré podstatne zasahujú do myslenia a existencie človeka. Významne tiež ovplyvňujú hudobný vývoj a vedú k vzniku nových filozofických a estetických koncepcií v umení. Aj dnešný koncert je akousi mozaikou rôznych „štýlov“, keďže stavia vedľa seba osobnosti, ktoré do sveta hudby prenikli vlastným – jedinečným a neopakovateľným – spôsobom a stali sa, popri iných, ikonami vážnej hudby 20. storočia. CHARLES IVES (1874 – 1954) je pokladaný za najvýznamnejšieho amerického skladateľa v dejinách tejto krajiny. Experimentátor, tvorca originálnych hudobných diel, ktorého tvorivá činnosť sa vyvíjala nezávisle od európskych hudobných centier a hlasov kritiky. Vo svojich skladbách predpovedal nové cesty hudobného vývoja a je tiež priamym zakladateľom hudobnej avantgardy 20. storočia. Ives sa narodil v Danbury, štát Connecticut, v rodine, kde hudba zaujímala dôležité miesto. Prvé hudobné vzdelanie mu poskytol jeho otec, ktorý ho naučil hrať na organe, klavíri, bicích nástrojoch a lesnom rohu. Okrem toho často spieval. Už v mladosti si Ives vypestoval zmysel pre rozšírené vnímanie tonality a improvizáciu. Počas štúdia ekonómie na Yalovej univerzite absolvoval hudobné kurzy u Horatia Parkera, ktorý ho viedol v intenciách tradičného hudobného vzdelávania a zaužívaných kompozičných postupov.   V tomto období napísal svoju Symfóniu, op. 1. Po absolutóriu na Yale začal pôsobiť ako poisťovací agent, neskôr sa osamostatnil a založil si vlastnú poisťovaciu firmu Ives & Co. Vo voľnom čase sa venoval komponovaniu a pôsobil ako organista v kostole. Ives bol dlho zaznávaným skladateľom, jeho diela sa hrali len veľmi zriedka. Po skončení kariéry v poisťovníctve sa začal viac venovať hudbe, komponovaniu a revíziám svojich skladieb. Mnohé z jeho diel sa stratili alebo sa zachovali len ako fragmenty. Ives sa nikdy veľmi nezaoberal propagáciou a prezentáciou svojej tvorby. Zadosťučinenie mu prinášal samotný tvorivý proces. „Umenie prúdi priamo zo srdca, zo životných skúseností, z myšlienok o živote a z jeho prežívania.“ (Ch. Ives).   Originalita Ivesovej tvorby spočíva najmä v oblasti harmónie, rytmiky, vzťahu obsahu a formy, ako aj v samotnom chápaní hudby vôbec. Hudba je pre Ivesa ideou, pravdou, ktorú nemožno stotožňovať so znením, ktoré vnímame: „Bože môj! A čo má zvuk spoločné s hudbou!“ (Ch. Ives: Eseje pred sonátou). Ives nekomponuje v dur-molovom systéme, úplne odmieta terciový, obľubuje bitonalitu a polytonalitu. Nevyužíva tradičné hudobné schémy, vyhýba sa akémukoľvek opakovaniu, pretože forma v jeho hudbe sa vyvíja vždy nanovo. Obsah, ktorý sa úzko spája s morálnoduchovným vedomím tvorcu a intuíciou, je pre Ivesa hodnotou nadradenou nad formou: „Z dvoch druhov hodnôt umenia tú vyššiu a dôležitejšiu tvorí to, čo možno nazvať skutočnosťou, kvalitou, duchom alebo obsahom v protiklade k hodnote nižšej, ktorá spočíva vo forme, kvantite alebo štýle.“ (Ch. Ives: Eseje pred sonátou). Ivesova hudba sa riadi vlastným pulzom a rytmom, je nepravidelná, častokrát zapísaná bez taktových čiar. Okamih, v ktorom Ives taktovú čiaru napíše, znamená dôležitý hudobný moment, novú frázu, začiatok nového celku. Je veľkým novátorom aj v oblasti vývoja netradičných spôsobov hry na klavíri – obľubuje tónové zhluky – clustre, ktorých realizácia si prirodzene vyžaduje použitie väčšej časti ruky či iného objektu. Hra dlaňou a predlaktím je nevyhnutnosťou nielen pri interpretácii 2. klavírnej sonáty „Concord, Mass., 1840 – 1860“, ale napríklad aj niektorých Ivesových piesní (The Majority).   Skladba Largo pre husle, klarinet a klavír vznikla ako transkripcia 2. časti husľovej sonáty (Henry Cowell sa zmieňuje, že išlo o „Pre-First“ [Pred-Prvú] sonátu pre husle a klavír), na ktorej Ives pracoval ešte počas svojich štúdií. Svoj zámer však opustil a časť v tejto sonáte nahradil inou kompozíciou. Predpokladá sa, že Largo malo byť tiež súčasťou väčšieho celku – tria pre husle, klarinet a klavír, ostatné časti sa však nenašli. Largo je majstrovskou miniatúrou, kde pokojná atmosféra úvodných melodických línií klavíra, huslí a klarinetu je po čase vystriedaná dôraznou rytmickou pulzáciou vrcholiacou v spoločných akcentoch. Dráma však k záveru ustupuje a melódia sa navracia stíšená v idylickom plynutí času.   Vokálna tvorba Charlesa Ivesa patrí ku kľúčovému repertoáru americkej hudby 20. storočia. Autor vydal niekoľko cyklov piesní, z ktorých najrozsiahlejší je cyklus 114 Songs (114 piesní), z ktorej pochádza aj výber uvádzaný na dnešnom koncerte. Ives piesne skomponoval v rozmedzí rokov 1887 – 1921 a sám ich aj vydal v r. 1922. Zbierku tvoria skladby najrozličnejšieho charakteru, obsahu či žánrov. Snáď v žiadnom inom diele Ives neprezentuje transparentnejšie svoje inšpiračné zdroje ako v tejto zbierke: hudba nemeckého, francúzskeho či anglického romantizmu, americké duchovné piesne, anglo-americké balady i salónna hudba. Vplyvy týchto štýlov sa miešajú spolu s jeho nenapodobiteľnou melodickou a harmonickou originalitou. Pieseň slúži Ivesovi ako médium pre kreatívny dialóg medzi interpretom a poslucháčom, no v prenesenom zmysle slova aj ako dialóg so samým sebou. Naliehavosť a relatívna stručnosť piesňovej formy mu umožňuje sňať masku a prejaviť emócie v miniatúrnych kusoch, ktoré opisujú denné radosti, smútky, objavy a míľniky. Zbierka 114 piesní je akýmsi „eklektickým osobným a verejným denníkom Ameriky“ (Thomas Hampson, Carla Maria Verdino-Süllwold).   IGOR STRAVINSKIJ (1882 – 1971) „narodil sa blízko Sankt Peterburgu, žil vo Švajčiarsku, Francúzsku a v Kalifornii; zomrel v New Yorku a pochovali ho v Benátkach. Do života vstúpil ako Rus, žil ako Francúz a zo sveta odišiel ako Američan“ (L. Andriessen & Elmer Schönberger: Apollonian Clockwork, in: Hudobný život 3/2012). Podobne ako Ives, aj Stravinskij pochádzal z hudobníckej rodiny. Jeho otec bol operný spevák, matka klaviristka. Nenavštevoval hudobnú školu, no popri štúdiu práva sa vo voľnom čase venoval komponovaniu. Ako 19-ročný ukázal svoje skladby Nikolajovi Rimskému Korsakovovi a táto chvíľa rozhodla o jeho budúcnosti. Stal sa Korsakovovým súkromným žiakom a čoskoro sa zaradil medzi najlepších mladých ruských skladateľov. Prelomovým v jeho kariére bolo stretnutie so zakladateľom a impresáriom Ruského baletu – Sergejom Ďagilevom. Stravinskij sa presídlil do Paríža a jeho hudba sa tak ďalej rozvíjala priamo v centre európskeho kultúrneho diania. Skomponoval Vtáka ohniváka, Petrušku či Svätenie jari, ktoré v r. 1913 spôsobilo doslova „hudobnú revolúciu“. Počas 1. svetovej vojny sa presťahoval do Švajčiarska, kde vznikla okrem iných skladieb aj kantáta Svadba, na motívy ruských svadobných piesní. V medzivojnových rokoch sa Stravinskij vrátil do Paríža a okrem skladateľskej činnosti sa venoval dirigovaniu, pôsobil ako klavirista, interpret svojich diel. Toto obdobie prinieslo výraznú zmenu aj v jeho kompozičnej práci. Orientoval sa na menšie formy, komornú tvorbu, polyfóniu, inšpiračným zdrojom mu bola hudba baroka a klasicizmu. Postavil tak základy smeru nazývaného neoklasicizmus, ktorého snahou je pretváranie starej hudby pomocou nových prostriedkov. K najdôležitejším dielam tohto obdobia patia Príbeh vojaka, Koncert pre dva klavíry, Žalmová symfónia, balety Pulcinella, Apollon Musagète, Bozk víly, Orfeus a ďalšie. V časoch 2. svetovej vojny Stravinskij opustil Európu a usadil sa v USA. V poslednom tvorivom období sa rozhodol uplatniť nový spôsob organizácie tónového materiálu – 12-tónovú techniku, tzv. dodekafóniu. Z tohto obdobia pochádzajú skladby ako napr. balet Agon, Septeto pre dychy, sláčiky a klavír, Canticum sacrum a mnohé ďalšie.   Stravinskij skomponoval Trois petites chansons (Souvenirs de mon enfance) – Tri malé piesne (Spomienky z môjho detstva) už v r. 1906, no finálnu verziu vytvoril na jeseň r. 1913 vo Švajčiarsku. Cyklus pozostáva z troch piesní: Soročeňka/La petite pie (Malá straka), Vorona/Le Corbeau (Havran) a Čičer-jačer/Tchitcher-Iatcher. Krátke skladbičky na ruské ľudové texty pôsobia ako jednoduché ľudové piesne, no hudobne sú postavené na originálnych témach. Klavírny part častokrát kontrastuje s melodickou „naivitou“ tém, uvádza disonantné súzvuky, akordické sekvencie, prudké rytmické a disharmonické prírazy. V r. 1930 Stravinskij Tri malé piesne upravil pre hlas a malý orchester.   Berceuse du chat (Mačacie uspávanky) je cyklus štyroch piesní, ktoré Stravinskij zložil vo Švajčiarsku v r. 1915. Texty pochádzajú zo zbierky ruských národných piesní zberateľa a folkloristu Piotra Vasilieviča Kirejevského. Cyklus tvoria piesne 1. Spi, kot, 2. Kot na pechi, 3. Bay-Bay, 4. U kota, kota. S ruskou verziou textu bola v čase vydania publikovaná aj francúzska verzia, ktorá vznikla za pomoci švajčiarskeho básnika a spisovateľa Charlesa-Ferdinanda Ramuza. Originálna partitúra je určená pre hlas a 3 klarinety v ladení Es, B a A. Premiéra piesní sa konala v Paríži v novembri 1918 vo verzii pre hlas a klavír, prvá premiéra vo verzii pre hlas a tri klarinety odznela vo Viedni v r. 1919.     Cyklus Quatre chants russes (Štyri ruské piesne) pre hlas a klavír tiež vznikol počas Stravinského pobytu vo Švajčiarsku v rokoch 1918 – 1919, keď pracoval na suite z Vtáka ohniváka pre menší orchester. „Počas práce som si uvedomil, že táto úloha nie je taká jednoduchá, ako som si myslel. Zabrala mi presne pol roka. Tej zimy som sa zoznámil s pani Majou de Strozzi-Pečićovou, chorvátskou sopranistkou s krásnym hlasom. Poprosila ma, aby som niečo pre ňu zložil, tak som napísal Štyri ruské piesne na ľudové texty v Ramuzovom preklade.“ (I. Stravinskij: Kronika môjho života). Cyklus tvoria piesne 1. Selezeň (Chorovodnaja) /Canard, 2. Zapevnaja/Chanson pour compter, 3. Pobľudňaja/Le moineau est assis…, 4. Sektarskaja/Chant dissident. Charakter piesní je úplne odlišný od predchádzajúcich piesňových cyklov, ktoré zachovávajú väčšiu jednoduchosť a „ľudového“ ducha. Rytmická štruktúra prvej piesne Selezeň je komplikovanejšia, autor kombinuje sedemosminový takt s päťosminovým a trojštvrtinovým, hra so sekundovými/nónovými postupmi stojí v protiklade s jednoduchosťou riekankového textu. Druhá pieseň – Zapevnaja začína recitatívne, dramatický ráz podporujú široké glissandá v klavírnom parte. Recitatív je vzápätí vystriedaný rýchlym rytmickým ostinatom, nad ktorým sa rozprestiera jednoduchá melódia. Pieseň graduje a vrcholí v záverečnom kriku speváčky. Klavírna dohra v piane už len opatrne komentuje povedané. Tretia pieseň – Pobľudňaja… je znova charakterizovaná hrou s rytmom a prudkými dynamickými kontrastmi. Cyklus uzatvára pieseň Sektarskaja, ktorá je najrozsiahlejšou z celého cyklu. Originálna verzia bola komponovaná pre hlas a klavír. V r. 1954 použil Stravinskij prvú a štvrtú pieseň v inom vokálnom cykle – Štyri piesne pre hlas, flautu, harfu a gitaru.   L’histoire du soldat (Príbeh vojaka) vo verzii malej suity pre klarinet, husle a klavír patrí k Stravinského najhrávanejším dielam ensemblového repertoáru. Suita vychádza z hudobno-pantomimickej hry Príbeh vojaka, ktorá vznikla v období Stravinského odklonu od ruských folklórnych zdrojov, v období hľadania nových vyjadrovacích prostriedkov (1918). Pri písaní bol skladateľ silne ovplyvnený jazzom a prvkami dobovej tanečnej hudby (tango a ragtime). Na diele opäť spolupracoval so spisovateľom Charlesom-Ferdinadom Ramuzom. Dielo vytvoril Stravinskij v dobe poznačenej nielen ťažkou situáciou v osobnom živote, ale aj materiálnymi problémami. „Usiloval som sa za každú cenu zaistiť pre rodinu prijateľnú existenciu“… „často sme sa stretávali (so spisovateľom Ramuzom a dirigentom Ansermetom, pozn. aut.) a horúčkovito sme hľadali nejaké východisko z tejto znepokojujúcej situácie. Mne a Ramuzovi vtedy zišla na um myšlienka vytvoriť s minimálnymi prostriedkami akési pojazdné divadielko, ktoré by sa dalo ľahko presúvať z jedného miesta na druhé a mohlo by hrať aj v celkom malých obciach.“ (I. Stravinskij: Kronika môjho života). Ako námet im poslúžila bájka zo zbierky ruských rozprávok od Alexandra Nikolajeviča Afanasjeva. „Vzhľadom na náš divadelný zámer nás lákal cyklus legiend vzťahujúci sa na dobrodružstvá vojaka – dezertéra a ľstivého diabla, ktorému sa suverénne podarí zmocniť sa vojakovej duše“ (vojak prehrá svoju dušu s čertom v kartách, pozn. aut.)… „Hoci prostredie, v ktorom sa príbehy odohrávajú, je špecificky ruské, situácie, ktoré vykresľujú, city, ktoré vyjadrujú a poučenie z nich plynúce, sú také ľudské a všeobecné, že môžu osloviť všetky národy. Práve táto hlboko ľudská stránka tohto tragického príbehu vojaka, ktorý sa riadením osudu stáva korisťou diabla, nás s Ramuzom lákala.“ (I. Stravinskij: Kronika môjho života.)   Pri práci na diele si Stravinskij, vzhľadom na ekonomickú situáciu, uvedomoval obmedzené možnosti inštrumentácie. V konečnej verzii diela zvolil nástroje, ktoré najrelevantnejšie reprezentujú určitú nástrojovú skupinu a poskytujú najširšie možné uplatnenie vo všetkých registroch – od vysokého po najhlbší. Finálne obsadenie ensemblu tvoria: herci, rozprávač, dirigent a komorný súbor v zložení husle, kontrabas, klarinet, fagot, trúbka, pozauna, bicie nástroje. Zaujímavé je, že na rozdiel od baletných alebo operných diel, v Príbehu vojaka umiestňuje Stravinskij inštrumentálny ensemble na scénu. Ako sám hovorí: „pre diváka je zaujímavé vidieť inštrumentalistov hrajúcich svoj koncertantný part. Vždy som mal hrôzu z počúvania hudby so zavretými očami, bez aktívnej účasti zraku. Pohľad na gesto a pohyb rôznych častí tela, produkujúcich hudbu, je nevyhnutný pre uchopenie hudby v celom jej bohatstve.“ (I. Stravinskij: Kronika môjho života). Premiéra „Vojaka“ sa uskutočnila v Lausanne v r. 1918 pod taktovkou švajčiarskeho dirigenta Ernesta Ansermeta. Suita pre klarinet, husle a klavír vznikla v r. 1919 a pozostáva z 5 častí: 1. Pochod vojaka, 2. Husle vojaka, 3. Malý koncert, 4. Tango – Valse – Rag a 5. Tanec diabla.   Stravinskij v závere svojej Kroniky môjho života píše: „Väčšina ľudí miluje hudbu preto, lebo dúfa, že v nej nájde emócie ako radosť, bolesť, smútok, evokáciu prírody, snenie, prípadne aj zabudnutie na „prózu života“. Hľadajú v nej drogu, doping. Nezáleží na tom, či je toto chápanie vyjadrené priamo, alebo prostredníctvom závoja štylizovaných slovných opisov. Hudba by nemala veľkú hodnotu, keby bol jej cieľ takto redukovaný. Keď sa ľudia naučia milovať hudbu kvôli nej samotnej, keď ju budú počúvať iným uchom, ich zážitok sa povýši na vyššiu úroveň, bude silnejší, to im potom sprístupní iný uhol pohľadu na hudbu a odkryje im jej intrinzickú hodnotu.“ Prajem všetkým poslucháčom koncertu, aby im hudba, ktorá dnes odznie, odkryla svoju skutočnú podstatu a priniesla dlhotrvajúce poznanie čistoty a pravdy.   Andrea Bálešová