Out Take(s)

O podujatí

OUT TAKE(s) … for PIANO and (other) INSTRUMENTS je projekt, ku ktorému dal podnet Ivan Šiller objednaním (koncertantnej) skladby pre klavír s inštrumentálnym sprievodom.   Ďalším podnetom pre konkretizáciu východiskovej idey tohto projektu boli inštrumentálne dvojice, ktoré sa svojho času sformovali na základe môjho príspevku do medzinárodného skladateľského projektu Little William’s Machine Music nos. 1–4 , ktorý mal premiéru v Hammer Museu v Los Angeles v roku 2010. Ten sa v prípade klasickej koncertnej situácie odvtedy hráva ako akási séria „ritornelov“, ktoré sa vsúvajú medzi jednotlivé (koncertné) čísla daného programu. „Ritornely“ sa môžu hrať jednotlivo, alebo v akýchkoľvek kombináciách existujúcich dvojíc, bez nevyhnutnej vzájomnej koordinácie (teda ad hoc…). Tieto dvojice tvoria aj sprievodný ansámbel, ktorý účinkuje v skladbe S.A.F.E., resp. v tejto verzii skladby, pretože inštrumentálne obsadenie ansámblu v partitúre nie je presne vymedzené.   No a tretím podnetom bola napokon skladba Christiana Wolffa Out Take, s ktorou som sa zoznámil na jar roku 2016 (keď ju môj kolega a priateľ Jaroslav Šťastný študoval so študentským ansámblom JAMU), a ktorú sme v máji toho roku potom uviedli spolu s ďalšími skladbami na semestrálnom ansámblovom koncerte v Brne. V nej sú (akoby) sólistami dvaja tubisti (čo je naozaj zriedkavá situácia) a ostatní hráči sa k ním pridávajú (ad hoc) výberom fragmentov materiálu z ich (sólových) partov. Podobným spôsobom ako Christian Wolff som postupoval aj ja pri komponovaní mojej (koncertantnej) skladby pre klavír (táto myšlienka – „všetci hrajú z jedného partu, ale každý trochu inak a v inej funkcii“ – mi napadla síce už veľmi dávno, ale na realizáciu si musela počkať pomerne dlhý čas – prvýkrát som ju použil až v roku 2016 v (inej koncertantnej) skladbe JMF for DM pre flautu a ad hoc ansámbel).   Takže sme ako východisko mali dve „koncertantné“ skladby, neobvyklý ansámbel štyroch inštrumentálnych dvojíc, hrajúci krátke „ritornely“ (a „inštrumentálne sprievody“ ku „koncertantným“ skladbám) a napokon ešte ideu „(sólového) klavíra a iných nástrojov“. Potrebovali sme teda doriešiť už len ten „klavír“…   Po spoločnom zvažovaní mnohých alternatív sólových klavírnych skladieb, ktoré by (spolu s úvodnou a záverečnou „koncertantnou“ skladbou) tvorili jadro, resp. základnú líniu koncertu, prišiel napokon Ivan s nádhernou myšlienkou použiť „len“ 6 Encores pre klavír od Luciana Beria. Sú to krásne, poetické (a miestami aj veľmi krehké) skladby, ktoré Berio postupne vytvoril v rokoch 1965 až 1990 pri rôznych príležitostiach a venoval ich rôznym ľuďom1. Skladby boli do (voľného) cyklu „šiestich prídavkov“ zoradené až dodatočne (azda aj preto tá „jazyková mätež“ v názvoch…).   Vidí sa mi, že kombináciou týchto elementov vznikol veľmi zaujímavý a – napriek štýlovej (aj štylistickej) rôznorodosti, rozmanitému hudobno-kultúrnemu pozadiu aj veku zúčastnených autorov – kompaktný cyklický „meta-tvar“ (pozostávajúci z dvoch samostatných skladieb väčšieho rozsahu a dvoch vnútorne prepletených „cyklov“), v ktorom všetky prvky takto vzniknutej (ad hoc) „cyklickej meta-formy“ v istom zmysle vytvárajú dojem „nezameniteľnosti“ jej prvkov, teda tvária sa, „ako keby to tak odjakživa malo byť“…   Veríme, že poslucháč ocení našu ambíciu ponúknuť mu „ucelený hudobný zážitok“ – v ktorom jednotlivé elementy (a ich autorská identita) ustúpia v prospech celku – aj tým, že nebude „odmeňovať“ jednotlivé koncertné čísla potleskom (ako to býva v štandardných koncertných situáciách zvykom), ale naplno sa ponorí do plynulého toku hudby, pôvodne síce vytvorenej rôznymi ľuďmi na rôznych miestach v rôznom čase, ale napokon (akoby) nanovo (dodatočne) sformovanej do kompaktnej hudby „pre klavír a (iné) nástroje“… Daniel Matej     1 Skladba Brin  je venovaná pamiatke predčasne zosnulého klaviristu Michela Oudara, Leaf pamiatke hudobného mecéna a producenta, umeleckého riaditeľa London Sinfonietty Michaela Vynera, Wasserklavier je venovaný Beriovmu spolužiakovi, klaviristovi Antoniovi Ballistovi, Erdenklavier pamiatke hudobného kritika, novinára Thomasa Willisa a napokon Feuerklavier klaviristovi Petrovi Serkinovi; len Luftklavier bol vytvorený bez venovania.