Ein Kinderspiel

O podujatí

Situations – cyklus pre klavír   Rozličné situácie tu vytvárajú: stupnice, intervaly, akordy, zvuk a jeho vizuálna podoba v konštelácii kláves klavíra a prstov hráča, symbióza kompozície a interpretácie, atonálne náhodnosti a klasická tonalita, racionálne skratkovité postupy a romantická expresivita. Od apríla do júna 2016 som napísal viacero klavírnych skladieb pre dve i štyri ruky (príp. dva klavíry) nielen pre deti. Ich koexistencia v jednom albume je zatiaľ v procese riešenia.   Ivan Šiller dostal nápad, ako by sa mohli moje skladby pozhovárať so skladbami iných skladateľov pre deti. Začali sme viesť dialóg pri dvoch klavíroch, hrať zvukový pingpong, prehrabávať sa v hŕbe krátkych skladieb, hľadať dotyčnice. Pokúsili sme sa vytvoriť metakompozíciu – veľkú formu zloženú z interakcií skladateľov Kurtága, Lachenmanna a Boroša.   Tomáš Boroš     Hľadanie nových ciest hudobného umenia v 20. storočí sa radikálne odrazilo nielen v samotnej klavírnej tvorbe, ale vynútilo si aj zmenu prístupu vo výchove klaviristov. Aj keď „tradícia“ a „romantický duch“ sa i dnes vznášajú nad klaviristami vo všetkých oblastiach ich pôsobenia, je potešujúce, že v tomto procese „osvietení“ siahajú po nových substanciách, ktoré by tvorivým spôsobom oživili proces učenia sa klavírnemu umeniu, či otvorili cestu k aktuálnym potrebám a požiadavkám súčasného hudobného diania. A je šťastím, že v množstve materiálu, ktorý majú v súčasnosti klaviristi a klavírni pedagógovia k dispozícii, nachádzame jedinečné a mimoriadne hodnotné umelecké počiny.   Koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia sa prvýkrát objavuje zbierka skladieb pre deti, ktoré sa jednoduchým a tvorivým spôsobom zoznamujú s hudobnými myšlienkami a postupmi súčasnej hudby, pričom im na spoznávanie tohto sveta slúži samotný klavír.   V kolekcii klavírnych skladieb Játékok (prekl. Hry) maďarského skladateľa, pedagóga a klaviristu Györgya Kurtága (1926) sa deti s  klavírom spontánne kontaktujú, hrajú a tvoria zvuky. V počiatočnom štádiu využívajú najmä zvuky získané hrou dlaňou a predlaktím a glissandá. Tieto špecifické elementy súčasnej hudby nevyžadujú pozornosť zameranú na presnú hru tónových výšok, či špeciálny tréning prstov. Mladému klaviristovi uľahčujú prístup ku klavírnej hre, pretože pracujú s prostriedkami, ktoré sú mu vlastné alebo sú ľahko osvojiteľné. Inštrukcie sa zameriavajú na jasnosť a zrozumiteľnosť zvuku, charakter a dôsledné stvárnenie hudobného toku. Zatiaľ čo sa adept zaoberá základnými princípmi hudby a experimentuje so zvukom, zoznamuje sa s nástrojom, ktorý mu takto odkrýva svoje nekonečné akustické možnosti.   K vytvoreniu cyklu Játékok viedlo Kurtága viacero motívov. Prvým krokom bolo vytvorenie piatich krátkych klavírnych skladieb, ktoré skomponoval pre svojho syna (Prelúdium a valčík in C, Allegro pesante, Skladba s clustrami, Hra tromi prstami a Galop (Játékok, I. diel). Tieto dielka však chlapcovho učiteľa nezaujali, a tak Kurtág svoje myšlienky ďalej nerozvíjal. V r. 1973 napísal 12 mikrolúdií Hommage à Kadosa na oslavu narodenín svojho učiteľa Pála Kadosu (tieto skladby boli neskôr zaradené do druhého dielu Játékok). Cesta do Talianska v 1974 a návšteva zaujímavých miest v tejto krajine ho inšpirovala k vytvoreniu ďalších klavírnych skladieb. Veľkým šťastím bolo aj stretnutie s pedagogičkou Marianne Teöke, ktorá požiadala Kurtága o skomponovanie skladieb pre deti. Prof. Teöke sa neskôr stala Kurtágovou spolupracovníčkou pri vytváraní tohto výnimočného hudobno-pedagogického diela.   Prvé štyri diely Játékok komponoval György Kurtág v rokoch 1973 – 1976 a boli vydané v Budapešti v r. 1979. Piaty a šiesty a diel sa objavujú v tlačenej podobe v r. 1997, siedmy v r. 2003, ôsmy v r. 2010 a deviaty v r. 2017. V práci na Játékok Kurtág stále pokračuje, cyklus tak nie je uzavretou sériou, je otvoreným dielom.   „Myšlienka skomponovať „Hry“ bola inšpirovaná deťmi, ktoré hrajú spontánne a tými, pre ktorých klavír ešte stále znamená hračku. Experimentujú s ňou, maznajú sa s ňou, útočia na ňu alebo behajú po nej prštekmi. Hromadia na prvý pohľad nesúrodé zvuky, a ak sa tak stane, ich hudobný inštinkt sa objavuje a oni hľadajú harmónie a nachádzajúc ich náhodne, opakujú ich. Zbierka nie je metodikou, ale je to jednoducho súbor skladieb. Ponúka možnosti pre experiment, nie pre učenie sa „hry na klavíri…“ (G. Kurtág, Predhovor k zbierke Játékok)   V počiatočnom štúdiu klavírnej hry sa dieťa orientuje v notovej osnove podľa špecifických znakov, ktoré sú detskému mysleniu veľmi zrozumiteľné: napr. hra clustrov dlaňami je označená veľkými guľôčkami, hra predlaktím zvislou čiarou. Pokiaľ má malý klavirista hrať bokom päste, je použitý znak kosoštvorca, hre s rotujúcim zápästím prislúcha znak polmesiaca. Označenie glissánd zodpovedá tradičnému zápisu zvislej vlnovke. Rytmická organizácia nepodlieha tradičnému systému zaraďovania rytmických hodnôt do taktov. V prvom štádiu sa dieťa reflektuje len označenia na „dlhú“ notu, „veľmi dlhú“ hodnotu, „krátku“ a „veľmi krátku“ notu. Podobné je aj označovanie hudobného ticha – pomlčiek. Oboznámenie s tradičným značením tónových výšok a dĺžok nasleduje až neskôr. Tie sú však aj v ďalších skladbách častokrát kombinované s clustrami a hrou presne neurčených tónových štruktúr. Dieťa sa od počiatku zoznamuje s hudbou. Hrá zvuky, ktoré sú nakombinované, alebo si ich samo kombinuje.   Kurtág sa vyhýba nazvať cyklus Játékok klavírnou školou. V prvom a čiastočne v druhom dieli sice rieši počiatočné vyučovanie hry na klavíri, no nestavia žiadnu dogmatickú metódu. Ide mu o zasvätenie do sveta klavírnej hry, hudobnej tvorby i kompozície. Týmto sa približuje k hudobno-pedagogickým dielam J. S. Bacha a B. Bartóka, pretože zachytáva vyučovanie klavírnej hry od počiatočného štádia až po diela určené pre zrelých interpretov, pričom sa nezameriava len na jednu oblasť hudobnej činnosti. Radenie skladieb je postupné v zmysle akceptovania prirodzeného vývoja klaviristu – od počiatočných kontaktov s hudbou až po majstrovské kusy vyžadujúce zrelé hudobné myslenie a vysokú interpretačnú zručnosť.   Játékok sú zároveň encyklopédiou Kurtágovho hudobného myslenia so všetkými charakteristickými črtami. „Kurtágovský“ jazyk je minimalistický, s koncentráciou na detail. V ústredí záujmu je zmysluplnosť hudobných motívov a fráz, absolútna kontrola hudobného toku, ktorý je častokrát redukovaný na minimum – jeden, dva tóny, kultivovanie hudobnej predstavy, vnímanie hudobných súvislostí, timbre a zvuk nástroja. Hudobné frázy čerpajú svoju energiu z reči, každý tón dostáva svoj osobitný význam. Játékok možno charakterizovať aj ako denník skladateľa, súbor jeho myšlienok, esejí, variácií, i úvah o hudbe iných skladateľov. Mottom celého diela je niekoľkotaktová kompozícia Virág az ember (Sme kvety, krehké kvety), ktorá sa objavuje počas celého cyklu v rôznych podobách, úpravách, formách, no vždy s charakteristickým poetickým výrazom.   Kurtágove Hry nie sú určené len deťom. Sú to Hry, ktoré si túži zahrať aj dospelý, pretože sú plné radosti, spontánnosti, fantázie, priestoru pre tvorenie a sebapoznávanie.   Ak chápeme hru ako činnosť pre zábavu, potešenie, či osvieženie, tak skladby z klavírneho cyklu Ein Kinderspiel (Detská hra) nemeckého skladateľa Helmuta Lachenmanna (1935) zaiste splnia očakávania každého klaviristu, ktorý má rád bezprostrednosť, čistotu a živý pohyb hudby. Tieto očakávania istotne naplnia i poslucháča, ktorému sa takto odkryje myšlienkový a emocionálny svet detí. Aj keď skladby nie sú hudbou primárne určenou pre detskú interpretáciu, je to hudba (aj) o deťoch a vhodná (aj) pre deti.   „Hoci boli komponované pre môjho syna Davida a prvýkrát uvedené po častiach mojou vtedy 7-ročnou dcérou Akiko, Detské hry nie sú inštruktívna hudba a nie sú určené výlučne pre deti.“ (Lachenmann, 1982)   Lachenmann sa dotýka sveta detí, čerpá z neho a reflektuje ho. Vytvára pritom zaujímavý obraz detského myslenia, ktorý charakterizuje živou hrou farieb, nápaditým zoskupením tónov, ohnivou hrou i nepredvídateľným počínaním. Kompozíciám z Ein Kinderspiel ľahko porozumie akýkoľvek poslucháč, pretože „detstvo a s ním spojené hudobné zážitky sú hlboko uložené vo vnútri každého dospelého“ (Lachenmann, 1982). Skladby majú silný komunikačný potenciál, sú ľahko pochopiteľné, no tvorené bez estetických kompromisov.   Cyklus skladieb Ein Kinderspiel pochádza z r. 1970 a tvorí ho sedem malých kompozícií: 1. Hänschen klein, 2. Wolken im eisigen Mondlicht, 3. Akiko, 4. Falscher Chinese (ein wenig besofen), 5. Filter-Schaukel, 6. Glockenturm a 7. Schattentanz. Helmut Lachenmann patrí už desaťročia ku kľúčovým postavám hudobnej avantgardy 20. storočia a je spájaný s estetikou tzv. musique concrète instrumentale.   Jeho hudba je nielen pre poslucháčov, ale najmä pre interpretov a dirigentov náročným sústom. Lachenmannove diela sú pravým obrazom experimentálnej tvorby, pre ktorú je zvuk energiou a výsledkom (častokrát) enormnej fyzickej aktivity – tlaku, trenia, dotyku, tlmenia, dýchania… Jeho hudobná partitúra je plná nekonvenčných označení, špeciálnych symbolov a inštrukcií pre použitie netradičných techník hry na nástroji či indikácií pre špecifické využitie hlasu. Čo je však u Lachenmanna nóvum – je presný opis zvuku, ktorý sa má ozvať. V Lachenmannovej hudbe je výber zvukov a spôsob ich organizácie prinajmenšom tak dôležitý ako ich výsledná akustická kvalita. „Preto tieto kvality ako farba, dynamika, atď. nie sú produkované samé pre seba, ale opisujú alebo označujú konkrétnu situáciu: počúvajúc, počujete podmienky, za ktorých zvuk alebo hluková akcia vzniká, počujete aký materiál alebo energie ho zapríčiňujú a s akou reakciou sa stretávajú.“ (Lachenmann).   Kompozície pre klavír začínali vznikať už ranom období Lachenmannovej kompozičnej tvorby: Fünf Variationen über ein Thema von Franz Schubert (1956) a Rondo pre dva klavíry (1957). Začiatkom šesťdesiatych rokov vznikajú skladby Echo Andante (1961 – 62) a Wiegenmusik (1963), v ktorých sa zameriava na prácu s dozvukmi a preznievaním tónov či tónových zhlukov. Skladba Guero pre klavír vznikla v r. 1970 (rev. 1988) a je založená na detailnej zvukovej práci s „glissandom“, ktoré však nie je tvorené tradičným spôsobom – stláčaním kláves. Klavirista sa dotýka klávesov len nechtami, či bruškami prstov, na ich povrchu, bez toho, aby dovolil kladivkám dotknúť sa strún. Tento spôsob hry – „akoby nad klávesmi“ – vytvára perkusívny zvuk pripomínajúcim hru na bicom nástroji güiro. Z klavírnej tvorby sa najmä svojim rozsahom vymyká skladba Serynade (1998 – 2000), ktorá pre lepšie zachytenie jemných odtieňov farieb a zvukových efektov vyžaduje amplifikáciu. Posledná Lachenmannova kompozícia pre klavír Marche fatale pochádza z r. 2016. Z rozsiahlej koncertantnej tvorby nemožno zabudnúť na skladbu Ausklang pre klavír a orchester z r. 1984 – 85.   A čo hovorí samotný autor o svojej hudbe? „Možno až príliš hovoríme o neobvyklých zvukoch a efektoch v mojich skladbách. Pre mňa to nie je to najdôležitejšie. Vždy som hovoril: písať hudbu neznamená hľadať „nové zvuky“ – to je síce zaujímavý, ale predsa len sekundárny prejav skladateľskej zvedavosti. Kľúčové je nájsť nový, t. j. pôvodný, premyslený, neštandardizovaný kontext pre tieto zvuky, ktorý im dodá nový, autentický význam a naliehavosť. C dur v „Jupiterskej“ symfónii sú predsa tie isté tri noty ako C dur na konci Skrjabinovej Le poème de l’extase, a pritom patria do úplne iného sveta. Inovatívnosť neznamená len neobvyklé zvuky, je vecou originality skladateľovho uvažovania. V klavírnej skladbe Ein Kinderspiel používam samé „normálne“ hrané tóny, a pritom je to po estetickej stránke jedna z mojich najradikálnejších skladieb.“ (Bakla, P.: Helmut Lachenmann. Mám rád nebezpečná ticha. In: HIS Voice 1/2007)   Andrea Bálešová