Ensemble Ricercata – Divertimento

O podujatí

Klavír je nástroj rôznorodých zvukových paliet. Podľa šikovnosti interpreta sa k poslucháčovi dostáva široké spektrum výrazových a dynamických možností nástroja. Ako sa budeme môcť dnes večer presvedčiť, každý skladateľ, resp. každá skladba má svoje zvláštnosti a svojho špecifického ducha.

O holandskom skladateľovi Leovi Smitovi (1900 – 1943) sa nevie mnoho. Možno i kvôli tomu, že jeho život ukončila predčasne druhá svetová vojna (smrť v plynovej komore koncentračného tábora Sobibor). Talentovaný skladateľ študoval na konzervatóriu v Amsterdame hru na klavíri a kompozíciu. Spočiatku Smit vo svojej tvorbe kombinoval prvky klasickej a jazzovej hudby, no po štúdiu v Paríži sa jeho hudobná reč zmenila pod vplyvom hudby M. Ravela a D. Milhauda. Smit sa začal viac orientovať na komornú hudbu, blízkym sa mu stal neoklasicizmus a vplyv francúzskeho myslenia je citeľný najmä v nezvyčajných inštrumentačných kombináciách. Divertimento patrí medzi posledné diela skladateľa. Vzniklo v roku 1940, teda v čase, keď nacisti okupovali Holandsko. Či bola skladba koncertne uvedená ešte za skladateľovho života, nevieme, a rovnako netušíme ani, čo bolo podnetom pre jej vznik. V Divertimente sa skladateľ vracia k obľúbenému hudobnému žánru 18. storočia. V klasicizme boli divertimentá pre ich hravý charakter spoločensky veľmi žiadané a väčšinou sa komponovali na objednávku k určitej udalosti. Energické a nápadité je i Smitovo Divertimento, v ktorom môžeme spozorovať v harmóniách a rytme už spomínané prvky jazzu i francúzskeho impresionizmu.

Britský skladateľ Howard Skempton (1947) sa vo svojej tvorbe inšpiroval najmä skladateľmi Benjaminom Brittenom, Antonom Webernom, Mortonom Feldmanom, jeho učiteľom Corneliom Cardewom a azda najviac ho ovplyvnili The Beatles. Skemptona viacerí poznajú ako klaviristu i akordeonistu a tiež ako spoluzakladateľa Scratch Orchestra, ktorý sa venuje interpretácii experimentálnej hudby (niečo ako slovenské teleso VENI ensemble). Skemptonova hudobná reč je často stručná a výstižná, skladby trvajú od niekoľkých sekúnd po pár minút. Collected Piano Pieces je zbierkou 55 kompozícií, ktoré vznikali od roku 1967 do roku 1993, ide teda o dlhé obdobie skladateľovho života. Skempton tieto diela podľa ich hudobnej povahy rozdeľuje na chorály, melódie a krajinky. V choráloch sú prioritou akordy (A Humming Song), v krajinkách je primárna zvuková kvalita a v melódiách je dôležitý proces prechádzania melódie cez rôzne priestory (krajinky). Skladby Trace, Waltz, One for Molly i Saltaire Melody patria do kategórie melódií, teda hlavným zámerom skladateľa je naše vnímanie opakujúcej sa melódie počas priebehu skladby miniatúry. Aj v Duet for Piano and Woodblocks sa stretávame so stručnou skladateľskou výpoveďou. Klavír je nositeľom melódie, zatiaľ čo drevené bloky prinášajú výrazný rytmický element.

Tarantulky sú ešte malé, ich nožičky slabé, pohyb neistý – pomalý a trochu dezorientovaný. Keď ich vypustíme na klaviatúru, vytvoria zvláštnu muziku – veľa kláves sa neozve, ale niektoré predsa len vydajú nesmelý, krehký, takmer nepočuteľný tón; väčšinou však znie iba ich cupitanie, klopkanie, škrabkanie.

Tarantulky sú titulnou skladbou klavírnej zbierky pre štyri ruky. Sú predzvesťou toho, čo nás v nej čaká: hravá poetika, netradičné spôsoby hry, tvorivá interpretácia, krehký humor a delikátna zvukovosť. Okrem týchto spoločných charakteristík prináša každá zo skladieb odlišnú atmosféru a nejaké prekvapenie. Jednotlivé skladby, okrem svojho hudobného obsahu, sledujú aj podporu konkrétnej hudobnej schopnosti a inštrumentálnej zručnosti (uvoľnenie hracieho aparátu, fixovanie končekov prstov pri voľnej ruke, „dopočúvanie“ skladby, efektívne zapojenie svalov pohybového ústrojenstva pri hre, počúvanie vlastnej hry a hry spoluhráča, tvorba zvuku, modelovanie zvuku v procese hry, práca s pedálom a pod.). Skladby sú však funkčné aj ako koncertné kusy a hudba na počúvanie, a to dokonca aj pre dospelého interpreta i príjemcu.

Koncertný príbeh Tarantuliek (2016 – 2020) sa začal na festivale Epoché v roku 2016. Zazneli prvé štyri skladby zbierky. Autor vtedy nesmelo oslovil Ivana Šillera, či by si s ním nezahral. Na prvých skúškach Ivan projektu príliš neveril. Časom si zvykol a dnes má Tarantulky možno aj rád. V roku 2019 pribudli ďalšie skladby, ktoré duo Šiller – Boroš premiérovo uviedlo v ukrajinskom Černigove. Posledné kusy vznikli v marci a apríli 2020. Príbeh uzatvára vydanie nôt a CD nahrávka zbierky. Autor tajne dúfa, že napriek tomuto finále, bude príbeh Tarantuliek predsa len pokračovať.
Tomáš Boroš