Eight Lines

O podujatí

V roku 1970, pri nácviku kompozície Music in Similar Motion, nastal v koncertnej sále s kruhovým pôdorysom zaujímavý akustický jav: Glass si všimol vznik zadržaných, akoby vokálnych tónov, ktoré neboli vypísané v partitúre, ale boli psychoakustickým dôsledkom hustej inštrumentálnej textúry v závere skladby (teda vyvolané alikvotnými a diferenčnými tónmi). Tento efekt (ktorý vo svojej hudbe objavil aj Reich a pomenoval ho „resulting patterns“), ako hovorí Glass „bol tou najzaujímavejšou vecou, akú som objavil vo svojej dovtedajšej hudbe: bol to spontánny, akustický fenomén, ale znel ako ľudský hlas. Na dosahovanie tohto výsledného efektu sa Glass sústredil v mnohých svojich nasledujúcich dielach. Music in Similar Motion je štrukturálne najbohatšou a najkomplikovanejšou skladbou z tohto obdobia a zároveň uzatvára obdobie nazývané – možno to takto štylizované vyznie ako paradox – Glassovým „raným minimalizmom“. Zaujímavosťou je iste aj fakt, že v závislosti od spôsobu hrania môže táto skladba trvať od 6 minút po… nekonečno.

IL

  Philip Glass (1937) je jedným z najvýraznejších skladateľov druhej polovice 20. storočia. Jeho hudba je označovaná ako minimal music, spoločne s tvorbou ostatných „hlavných minimalistov“ La Monte Youngom, Terrym Rileym a Stevom Reichom. Glass sa dištancoval od pojmu minimalizmus a opisoval sa ako skladateľ „hudby s opakovanými štruktúrami“. V súčasnosti sa označuje ako „klasicista“, čím poukazuje na to, že je vyškolený v harmónii a kontrapunkte. Po štúdiách na Julliard Music School (flauta, klavír, harmónia, kompozícia) pokračoval v Paríži u Dariusa Milhauda a neskôr u Nadie Boulanger. Tu sa stretol s Ravim Shankarom, čo malo vplyv na jeho budúce smerovanie. V rokoch 1966 – 1967 strávil Glass významné obdobie v Tibete a Indii, kde postupne rástol jeho záujem o neeurópsku hudobnú tradíciu. Jeho pozornosť zaujali najmä aditívne štrukturálne princípy. Po návrate do Spojených štátov a usadení sa v New Yorku založil Philip Glass Ensemble – súbor pre interpretáciu jeho kompozícií. V tom čase nastala aj zmena v jeho hudobnom myslení a vzdal sa svojich dovtedajších diel (cca. 80, z toho 20 publikovaných). Jeho hudobný prístup sa od týchto dôb vyznačuje využívaním repetícii a aditívnych štruktúr, ktoré sa stali pre Glassov štýl charakteristickými.     Skladba Danube Afterpoint nesie v sebe neutíchajúce spomienky na osemdesiate roky minulého storočia, kedy som z nedostatku dostupnosti akýchkoľvek materiálov oslovoval skladateľov a výtvarníkov na celom svete a komunikoval s nimi. Väčšina z nich mi ochotne posielala platne, notový materiál a rôzne publikácie. Bol to v tom období ojedinelý a nie príliš legálny druh samovzdelávania sa. K umelcom, s ktorými som si dopisoval v dobe, kedy v našich zemepisných šírkach mnohí ani len netušili, že takáto hudba vôbec jestvuje, patril aj Steve Reich, ktorému vďačím za množstvo informácií o jeho vlastnej tvorbe, ako aj kontaktov so svetom. Nič konkrétne znamenajúcim názvom skladby Danube Afterpoint som si akoby podvedome pripomenul Reichove skladby Vermont Counterpoint, či New York Counterpoint a zároveň sa dotkol impozantnej histórie lokalít nachádzajúcich sa v povodí rieky Dunaj, akými sú Viedeň, Regensburg, Linz, Budapešť, Bratislava alebo Belehrad, teda miest, z ktorých pochádzajú moji predkovia, v ktorých som žil a v ktorých poznám mnoho skvelých ľudí.

Peter Machajdík

  Tvorba bratislavského rodáka Petra Machajdíka (1961) zahŕňa diela inštrumentálne, vokálne, zvukové prostredia, hudbu k tanečným predstaveniam, filmom a rozhlasovým hrám. Kompozície tohto bratislavského rodáka mali možnosť milovníci hudby počuť v koncertných sálach v Miláne, New Yorku, Berlíne, Viedni, Ríme, Amsterdame, Calgary, Helsinkách, Bostone, Londýne a mnohých ďalších mestách. Interpretmi Machajdíkovych diel boli renomovaní interpreti a hudobné telesá ako napríklad Janáčkova filharmonie Ostrava, harfistka Floraleda Sacchi, Quasars Ensemble, Cluster Ensemble, Camerata Europea, Slovenský komorný orchester Bohdana Warchala, VENI ensemble, akordeonisti Boris Lenko a Peter Katina, ARTE Quartett, huslista Milan Paľa, violončelisti Piero Salvatori a Jozef Lupták a mnohí ďalší. Patrí k spoluzakladateľom Transmusic Comp. a spolupracuje aj s legendou rockovej hudby Jonom Andersonom zo skupiny Yes a „krstným otcom“ noise-music Davidom Mossom. Tvorba Petra Machajdíka bola ocenená mnohými významnými cenami, prevažne však v zahraničí.     Eight Lines je rozdelené do piatich častí. Prvá a tretia sa na seba ponášajú pohyblivými vzorcami klavíra, violončela, violy a basového klarinetu, zatiaľ čo druhá a štvrtá časť obsahujú podobné dlhé držané tóny violončela. Piata, záverečná časť tento materiál kombinuje. Prechody medzi časťami sú veľmi plynulé, pričom hlasy sa na niektorých miestach prekrývajú, je teda občas ťažké určiť, kedy jedna časť končí a ďalšia začína. V prvej, tretej a piatej časti sa vyskytujú dlhšie melodické línie v hlase flauty a pikoly. Môj záujem o tieto línie zložené z krátkych patternov, navzájom posplietaných, pramení z mojej staršej tvorby a tiež z môjho štúdia (spevného) odriekania hebrejských náboženských textov.

Steve Reich

  Druhý americký skladateľ, ktorého hudba je na programe dnešného koncertu, Steve Reich (1936) študoval najskôr filozofiu na Cornell University, potom súkromne skladbu u Halla Overtona a neskôr aj na prestížnej Juilliard School of Music. Po presídlení do San Francisca ďalej študoval na Mills College u Luciana Beria a Dariusa Milhauda. Rozhodujúci moment v Reichovej umeleckej orientácii a hudobnom myslení nastal po stretnutí s Terrym Rileym, počas prípravy premiéry Rileyho skladby In C (1964). Reich si uvedomil, že to, k čomu inštinktívne smeruje (diatonický modálny priestor a procesualita vyplývajúca z princípu cyklickej repetície), Riley už naplno realizoval vo svojej skladbe. Táto skúsenosť sa silno podpísala na jeho experimentoch s fázovými posunmi v raných skladbách pre magnetofónový pás a postupne aj v oblasti inštrumentálnej hudby. Sedemdesiate roky predstavujú v Reichovej tvorbe syntézu jeho vlastného „minimálneho štýlu“: Four Organs, Drumming, Six Pianos, Music for 18 Musicians.

DM