Zvuky, hlasy, výbuchy smiechu. Taký mix sa ozýva z priestorov, v ktorých prebiehajú semináre a workshopy Tomáša Boroša venované hudobnej metodike a pedagogike. Učiteľky a učitelia sa na nich učia, ako učiť hudbu tvorivo, pričom jednotlivé metódy si skúšajú (doslova) na vlastnej koži. Preto tá zábava. Lenže za aktivitou, ktoré hravo a vtipne naučí napríklad význam štvrťových nôt, sú hodiny rozmýšľania, hľadania, skúšania. Originálnu a dlhoročnou praxou overenú metodiku teraz Tomáš Boroš predstavuje vo svojej novej publikácii Hudba ako čin.
Ako ste sa dostali k hudobnej pedagogike?
Napriek tomu, že som okrem VŠMU vyštudoval aj Pedagogickú fakultu a učil som viac-menej na všetkých typoch škôl, pre pedagogiku ako vedu a teóriu som dozrel až po štyridsiatke, keď som začal pôsobiť ako didaktik na Katedre hudobnej výchovy Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského. Dosť neskoro, ale predsa som zistil, a teraz to už viem celkom určite, že je to presne to, čo ma v mojom živote profesne skutočne napĺňa a fascinuje. V tom istom čase, ako som sa hlbšie vnáral do pedagogiky, didaktiky a metodiky hudby, ma Ivan Šiller oslovil na spoluprácu v rozličných hudobnoedukačných projektoch. Akreditované semináre ďalšieho vzdelávania učiteľov Hudba ako čin boli z nich asi najrozsiahlejšie.
Čo ste sa počas svojej praxe naučili?
Možno by sa patrilo povedať, čo som sa naučil z didaktického aspektu. Predpokladá sa totiž, že z oblasti hudobnej elementaristiky som sa už ako hudobník po dlhoročnom vzdelávaní nemal čo naučiť. Prekvapivé je, že, samozrejme, okrem metodiky a didaktiky som sa veľmi veľa nového (staronového) naučil práve zo základov hudby. Vrátiť sa k prapodstate, k základnému kameňu – napríklad k takej pulzácii či metrickému členeniu môže byť aj pre skúseného muzikanta veľká výzva. Pre mňa bola a doteraz žasnem nad tými najjednoduchšími vecami vo fungovaní hudby, ktoré mi, pri riešení zložitých hudobných štruktúr, dlhé roky unikali.
Vo svojej knihe predstavujete 32 rôznych hudobnoedukačných aktivít. Ako taká aktivita vzniká?
Najskôr je konkrétny cieľ – čo chcem deti naučiť. Potom príde na rad rozmýšľanie, ako ich to naučiť tak, aby si to rýchlo, ale nadlho osvojili – najlepšie raz navždy (smiech). Navyše je dôležité, aby bol proces učenia zábavný, aby sa deti rozhodovali samostatne a slobodne, aby vôbec netušili, že sa učia. Keď je to ako-tak vymyslené, ide sa do praxe. Napriek tomu, že to na papieri vyzerá skvelo, priebeh aktivity je v jej prvotnej realizácii takmer vždy najskôr veľmi rozpačitý – mnohé veci nefungujú, a tak prichádza na rad ďalší level – úporné hľadanie, ako veci vylepšiť, okresať, lepšie vymodelovať. Opätovné overovanie. Už to ide lepšie a z chmár didaktikovej duše začína nesmelo presvitať prísľub vytúženého slniečka, ale ešte stále to nie je ono. Po piatich až desiatich opakovaniach to začne bezpečne fungovať. Kľúčovým pojmom v tomto procese je redukcia, zjednodušovanie. My dospelí máme tendenciu rozmýšľať vždy o kúsok zložitejšie ako treba. Neuveriteľná sila jednoduchosti ma na tom celom neprestáva fascinovať.
Čarovala ryba, Kde sú kravy moje? Hráme kukučku – mnohé z aktivít odkazujú na živočíšnu ríšu. A tiež na rôzne predmety – lopta, kapustička, výťah, sochy atď. Prečo je váš hudobný svet plný zvierat a vecí?
Jednoznačne je to nevyhnutnosť zmaterializovať abstrakciu hudby. Deti prirodzene spoznávajú veci rukami, ohmataním konkrétnej veci. Ako sa však dotknúť hudby, ktorú nevidieť? Jedine tak, že hudba sa stane rybou, slonom, pudlíkom, loptou, výťahom a úplne najlepšie, keď sa stane naším vlastným telom. Vtedy môžeme hudbu uvidieť a pocítiť ju na vlastnej koži, až vtedy sa prestane na nás valiť ako dáky nezmyselný hluk. Až keď sa jej fyzicky dotkneme, až keď ju fyzicky sami vytvárame. Dve štvrťové rytmické hodnoty neexistujú, existujú iba dve tľapnutia na stehná, vtedy nás to trochu zaštípe a odrazu je všetko jasné. Raz som ako pedagóg pohorel u škôlkarov, keď som od nich chcel, aby rozpoznali zvuk, ktorý je vysoko od toho, ktorý je nízko. Fungovať to začalo až vtedy, keď ten vysoký bol vtáčikom a ten nízky medveďom. 
Na seminároch ľudia tvoria skladby pomocou bežných predmetov v okolí, napríklad nábytku, ceruziek, zošitov. Často sú zaskočení, aká skvelá hudba týmto spôsobom vznikne. Zažili ste vznik mnohých originálnych kompozícií – zapamätali ste si nejakú?
Konkrétnu skladba nie, ale ostala mi skúsenosť, že keď hráme napríklad na okolitých predmetoch, vždy ma to nanovo „dostane“, a že moje prekvapenie zo zvukovo čarovného výsledku je vždy absolútne pravdivé a úprimné. Nikdy som ešte nemusel predstierať, že ma nadchla a očarila krása hudby dlážky, kvetináčov a okenných tabúľ.
Stalo sa vám na seminároch a workshopoch niečo, na čo určite nezabudnete?
Silné to bolo napríklad vtedy, keď jedna účastníčka na začiatku verbálne i neverbálne vyjadrovala rozpaky zo seminára a mierne pohŕdanie mojimi metódami a na konci nás prosila o predĺženie semináru, resp. jeho pokračovanie v budúcnosti. Vždy je to humorné, lebo smiech, radosť, uvoľnenosť je prirodzenou súčasťou progresívnych metodických postupov, progresívneho učenia sa. No a občas sú to lekcie pokory, ako keď sa jedna účastníčka po seminári blížila ku mne s úsmevom. Hrdý lektor čakal príliv obdivu, namiesto toho prišla otázka: „Neviete mi, prosím, poradiť, kde sa tu dá dobre najesť?“
Poradili by ste bleskovú aktivitu pre ľubovoľnú vekovú skupinu? Trebárs v situácii, keď si človek chce spríjemniť dlhú chvíľu.
Napríklad na autobusovej zastávke? Stačí privrieť oči a započúvať sa do zvukov okolia. Zaostriť raz na zvuk blízky, dominantný, postupne aj na tie menej nápadné, vzdialené, nepatrné, neočakávané. No a potom stačí z týchto zvukov skomponovať vlastnú skladbu: prejde auto, začvirikajú vrabce, v diaľke niečo zapíska, vzdialený rozhovor, potom opäť auto, slabý vietor a opäť motív s vrabcami. Nie je to krásna skladba?
Kniha Hudba ako čin vyšla vo vydavateľstve občianskeho združenia InMusic. Jej vydanie podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia. S podporou SOZA.
Kúpiť sa dá v e-shope združenia: http://bit.ly/HudbaAkoCin
Katarína Uhrová
Foto: archív InMusic (titulka), archív Superar (1), Martin Hruboš (2) Lukáš Gál (3)